Pravicové a centristické strany však obrat smerom k zlepšeniu fungovania zdravotníctva, sociálnych služieb pre rodiny a seniorov alebo školstvo neurobili z presvedčenia, ale skôr z marketingového hľadiska, či priam z vypočítavosti, pretože vidia, ako sa ľuďom ťažko žije.
Klasické delenie už neplatí
Ignorovanie tohto faktu by rapídne stlačilo ich popularitu dolu. Vinu za súčasnú situáciu však nenesú len vlády Smeru, ale najmä globálny neoliberálny kapitalizmus. Po celom svete možno pozorovať občianske vzbury ako žlté vesty vo Francúzsku, hlasovanie väčšiny britských voličov vrátane robotníkov za brexit alebo zvyšovanie podpory extrémnych a populistických strán (aj republikána Donalda Trumpa) zo zúfalstva.
Na Slovensku už tiež badať globálny trend, kde sa klasické rozdelenie na pravicu a ľavicu skončilo. Strany sa dnes delia na liberálov sociálnych (práva menšín, LGBT, migrácia) a ekonomických (dôraz na trh, okliešťovanie úlohy štátu), a potom sociálnych a národných konzervatívcov s dôrazom na sociálnu politiku, rodinu, štát či národ.
Svetová ekonomická recesia zasiahne aj Slovensko. Výsledkom bude tlak na znižovanie daní a škrtanie výdavkov v sociálnych službách, školstve a zdravotníctve.
Problémom je, že strany majú programy rozpísané na stovkách strán, kde sa nachádzajú stovky až tisíce opatrení (napr. SaS 1 144). Ako si ich máme všetky celé podrobne prečítať, pamätať, vyznať sa v nich a ešte ich porovnávať medzi sebou tak, aby sa nám už po desiatkach strán nepoplietli?
Iba Sme rodina ponúka zhrnutie zásadných opatrení do deviatich bodov, ktoré následne v kompletnom programe analyzuje a rozpisuje. SNS a čiastočne i Dobrá voľba ponúkajú rozsahovo zrozumiteľný program s niekoľkými prioritami. S marketingovou inováciou prišiel Igor Matovič, ktorý zúžil program na kľúčové veci a tie predostrel občanom na „referendum“ (anketu) vstupu OĽaNO do budúcej koaličnej vlády. Naopak, ĽS NS a Vlasť predstavili len všeobecné programové frázy bez opatrení, ako ich konkrétne realizovať.
Potrebné kľúčové opatrenia
Dá sa pochopiť, že politici nechcú na nič zabudnúť, a preto predkladajú každé možné opatrenie, ktoré by radi zaviedli na zlepšenie situácie. Mnohé z nich už boli predkladané, no narazili a znovu narazia na odpor záujmových skupín alebo byrokratického aparátu štátu.
Lenže politici sa aj tak mýlia, pretože zmyslom programov nie je popisovať stav, ktorý každý pozná, ale analyzovať ho. Vyústením nemá byť naordinovanie tisícok opatrení s tým, že potom bude všetko v poriadku. Ale argumentmi podložené kľúčové kroky, ktoré načrtnú, ako a prečo by mala daná oblasť dobre fungovať.
Relevantné politické strany sa iba okrajovo venujú prehlbovaniu robotizácie a automatizácie priemyslu a niektorých služieb. To prinesie viaceré negatívne dôsledky. Mnohí ľudia stratia nielen zamestnanie, ale aj profesiu. Domnievať sa, že im hneď poskytneme rekvalifikáciu a prácu napríklad v sociálnych službách, je naivné.
Takto postihnutých bude veľa, rekvalifikáciu najmä starší nemusia zvládnuť. Trh sa bude adaptovať pomaly a štát nebude mať peniaze na vytvorenie miest v sociálnych službách.
Čaká nás ekonomická kríza
Napokon, skutočná situácia môže byť v nasledujúcich štyroch rokoch úplne iná a z predvolebných sľubov sa bude realizovať máločo. Nielenže sa politici zo širokej koalície budú medzi sebou hašteriť, no čo je dôležitejšie – budeme s veľkou pravdepodobnosťou čeliť ekonomickej kríze.
Spôsobiť ju môže vývoj v Číne alebo koniec expanzívnej monetárnej politiky americkej centrálnej banky (FED). Tá stále pumpuje „voľné peniaze“, ktoré nesmerujú do reálnej ekonomiky, ale najmä na finančné a realitné trhy. Výsledkom je neúmerný rast cien akcií a nehnuteľností, ktorý nezodpovedá momentálnemu stavu ekonomiky.
Očakávaná korekcia akcií by mala byť viac ako 50 percent a určite nastane. Otázkou je, kedy a ako, či bude postupná ako v roku 2000, alebo prudká ako v roku 2008, či príde pred prezidentskými voľbami v USA, alebo po nich. Následná svetová ekonomická recesia zasiahne aj Slovensko. Výsledkom bude tlak na znižovanie daní a škrtanie výdavkov v sociálnych službách, školstve a zdravotníctve.
Jediná veľká strana, ktorá neponúka žiadny volebný program, je Smer-SD. Po programovej konferenciie dokázali dať dokopy tri opatrenia na nasledujúce štyri roky. Dva z nich poslali na schválenie ešte pred voľbami do Národnej rady. Žeby sa Smer myšlienkovo vyčerpal? Potom sa vynára otázka, prečo takáto strana vlastne kandiduje.
Ak však Robert Fico a ostatní marketingovo racionálne zanalyzovali, že programy nemajú žiadny význam, lebo o úspechu vo voľbách rozhodujú iné aspekty, potom to ukazuje, aká úbohá je naša politická realita.