Žiaľ, to nie je o pluralite, pretože pluralita názorov a postojov je zdravá črta demokracie. To je skôr o jave známom v spoločenských vedách ako tribalizmus, teda o rozdelení spoločnosti na akési kmene, klany, strany a rozličné záujmové skupiny a skupinky, z ktorých každá si robí nárok nielen na pravdu, ale aj na moc v ľútom boji proti všetkým ostatným. Slogany typu My nie sme ako oni, My s nimi do vlády nikdy nepôjdeme či Poďme do nich! to dokazujú. Táto politická tribalizácia sa stala výrazným znakom vývoja po roku 1989, a to nielen u nás, ale aj globálne.
U nás máme etický pokus viesť deliacu čiaru medzi My a Oni ako medzi slušnými a neslušnými ľuďmi. Politicky sa hlavné deliace línie vedú medzi tými, čo sú akože za národ, a tými, ktorí sú za Západ. Ďalej medzi tými, čo sú za progres, a tými, čo sú za konzervativizmus (rôzneho druhu). Menej už medzi tými, ktorí sú za vieru, a tými, čo sú za rozum. Úplne v úzadí zostáva deliaca čiara medzi tými, čo sú za kapitalizmus, a tými, ktorí sú za alternatívu k nemu.
Tí, čo sú za Západ a progres, vystupujú tak, akoby sme na Slovensku boli len nevzdelaní a skorumpovaní, kým všetky svetlé perspektívy ľudstva treba hľadať v tzv. vyspelom svete. Tí, ktorí sú za národ a vlasť, vystupujú zasa tak, akoby Slováci zjedli všetku múdrosť sveta, kým tí na západ od nás boli stelesnením civilizačného zla a tí na východ on nás zase všetkého civilizačného dobra.
Jedno i druhé sú stratégie boja o moc, v ktorom najúčinnejšou zbraňou sa stala emocionálna dehumanizácia protivníka. Jednoducho, treba ukázať, že My sme tí najlepší a Oni tí najhorší, že iba My predstavujeme voľbu za život, kým Oni cestu do pekla.
Politika kmeňov a klanov nemá perspektívu a patrí na smetisko dejín, aj keď sa to môže zdať veľmi inovatívne. Perspektívu má kooperatívna a integratívna politika v prospech všetkých. V tom spočíva skutočná politická zmena.
Samozrejme, ide o to, ktoré My nakoniec získa prevahu nad ktorým Oni. V takejto vyostrenej situácii je každý tlačený do rozhodnutia zvoliť si svoje My a zaradiť všetkých ostatných medzi Oni. Ide o nešťastnú situáciu, v ktorej napriek všetkým apelom na kritický rozum pôsobia emócie a hrozí, že v konečnom dôsledku stratia všetci. Až vtedy sa ukáže, že radikálne rozdelenie na My a Oni neprináša nič dobré, nech pochádza z ktorejkoľvek strany.
Zdravý rozum si zachováva pohľad celku. Teda zachovanie toho, čo sme už dosiahli v rozličných režimoch a počas vlád každého politického zafarbenia. Pretože ide o zachovanie spoločného civilizačného dedičstva krajiny a jej obyvateľov. Napríklad ako sú národný štát, parlamentná demokracia, medzinárodná integrácia, štandardné inštitúcie právneho a sociálneho štátu (i keď potrebujú reštart), ekonomická prosperita (hoci za cenu oligarchizácie) a naozaj slušná priemerná životná úroveň obyvateľstva, aj keď na úkor rastu strednej triedy a niektorých regiónov krajiny.
K rozumnému, t. j. nadstraníckemu, neideologickému a pragmatickému konzervativizmu patrí nielen zachovanie, ale aj starostlivosť o rozvoj, teda pokojné a vecné riešenie dozretých problémov bez zbytočnej hystérie. Koncepčne s využitím domácich odborných kapacít a najlepších medzinárodných skúseností.
Politika kmeňov a klanov nemá perspektívu a patrí na smetisko dejín, aj keď sa to môže zdať veľmi inovatívne. Perspektívu má kooperatívna a integratívna politika v prospech všetkých. V tom spočíva skutočná politická zmena.