Ústava SR zakotvuje, tak ako je to v základných zákonoch demokratických krajín bežné, tajnosť hlasovania. Následne zákon o podmienkach výkonu volebného práva stanovuje postup pri hlasovaní. Ten má zaručiť, že volič môže odovzdať svoj hlas len tak, že nik nevie, koho volil. Základným pravidlom je, že voliť môže iba ten, kto zájde za plentu.
Účelmi tajnosti hlasovania sú sloboda rozhodovania a predchádzanie volebnej korupcii. Zastupiteľská demokracia hodná svojho mena predpokladá, že volič sa rozhoduje bez kontroly a podplácania. Tajnosť hlasovania nie je len právom občana, ale aj dôležitým verejným záujmom.
Ohrozujú ju prinajmenej dve silnejúce tendencie. Prvú predstavuje korešpondenčné hlasovanie zo zahraničia. Mimo volebnej miestnosti a zvlášť bez prítomnosti členov okrskovej volebnej komisie sa nedá zaručiť tajnosť hlasovania. Tá sa stáva povinnosťou samotného voliča, ktorej nesplnenie je skoro nepreukázateľné. Nevedno, či bol volič pri úprave hlasovacieho lístka a jeho vkladaní do obálky sám, či ho ktosi nenútil k určitému výberu. Tu ide najčastejšie o tlak prostredia rodiny alebo iného kolektívu.
Pri voľbe zo zahraničia stojí proti princípu tajnosti hlasovania záujem vôbec umožniť občanom nachádzajúcim sa mimo hraníc Slovenska účasť na voľbách. V zahraničí sa vyskúšala i voľba na zastupiteľských úradoch a elektronické hlasovanie.
Slovensko ako malá a nie veľmi bohatá krajina má primeranú, teda riedku, sieť zastupiteľských úradov, čo by v prípade hlasovania v ich priestoroch znamenalo pre občanov v zahraničí neraz cestu dlhú stovky až tisíce kilometrov. Elektronické hlasovanie nerieši problém tajnosti a dodáva k nemu bezpečnostné riziko hackerského útoku. Ako sa to stalo na ostrovoch Estónska.
Vo virtuálnom svete internetu a zvlášť na sociálnych sieťach sa množia zobrazenia upravených hlasovacích lístkov, ktorými sa ľudia chvália svojím rozhodnutím. Fotografiu lístka volič sprístupní na sociálnej sieti. Nie je nepriateľom demokracie, len nemá rád pravidlá a obmedzenia.
Tí, čo zverejňujú fotografie svojich hlasovacích lístkov na internete, nie sú zapojení do volebnej korupcie, ale vytvárajú prostredie, ktoré ju uľahčuje. Oplatí sa zachovať starú zásadu tajnosti hlasovania.
Možno si taký človek ani neuvedomuje, že porušuje ústavnú zásadu volebného práva a iba sa chce pochváliť, že volil tých dobrých, a nie tých zlých. Najmä volič zo zahraničia, ktorý hlasuje dlho pred volebným dňom, tak vyzýva spoluobčanov, aby nasledovali jeho rozhodnutie a poskytuje propagačný materiál „svojej“ strane a zakrúžkovaným kandidátom.
V jedných voľbách spontánne zverejní fotografiu svojho hlasovacieho lístka a v tých ďalších už bude nepríjemne prekvapený, keď sa od neho bude v jeho firme, škole, dome, kaviarni či v inom prostredí očakávať, že preukáže tú správnu voľbu.
Skutočnou hrozbou pre slobodu voličského rozhodovania dnes nepredstavuje „zlá verejná moc“. V jej silách nie je zistiť proti vôli voliča, ako sa za plentou rozhodol, ale tlak sociálneho prostredia, kde voliča chráni len sloboda klamať.
Nie náhodou Štátna komisia pre voľby a kontrolu financovania politických strán v marci 2016 svojím uznesením vyslovila, že „nemá existovať verejne prístupný dôkaz o tom, či a ako občan hlasoval“. Po vyslovení znie táto veta ako samozrejmosť, že preukázanie vlastného voličského rozhodnutia predstavuje aj podporu volebnej korupcie. Veď kto by platil za hlas, keď nevie, ako volič hlasoval.
Tí, čo zverejňujú fotorafie svojich hlasovacích lístkov na internete, nie sú zapojení do volebnej korupcie, ale nechtiac vytvárajú prostredie, ktoré ju uľahčuje. Oplatí sa zachovať starú zásadu tajnosti hlasovania.