Mýtus racionálnej voľby

Písala sa skorá jeseň roku 2004 a výskumníci Emory University v USA pod vedením Drewa Westena postavili skalných podporovateľov prezidenta Georgea W. Busha a jeho protikandidáta Johna Kerryho pred výroky ich favoritov.

25.02.2020 16:00
1

Tie následne demaskovali ako zjavne nepravdivé, teda týchto politikov diskreditujúce. Po chvíli túto diskreditáciu relativizovali novou, poľahčujúcou skutočnosťou.

Prostredníctvom magnetickej rezonancie sledovali mozgovú aktivitu testovaných osôb. Negatívna informácia, ktorá znedôveryhodnila ich favorita, automaticky aktivovala emočné centrá mozgu, zodpovedné za spracovanie konfliktov. Následná relativizácia, ktorá neutralizovala znedôveryhodnenie ich kandidáta, spustila aktivitu v centre mozgu zodpovednom za pocit odmeny a zvýšila produkciu dopamínu, hormónu odmeny.

Nulová aktivita sa ukázala v častiach mozgu, zodpovedných za chladné racionálne myslenie. Bolo to ďalšie v rade zistení, že racionalita hrá v našich politických úsudkoch podstatne menšiu rolu, ako by sme mysleli.

Predvolebný čas je na výskum politických úsudkov a rozhodnutí voličov mimoriadne „výživným“ obdobím. V prirodzene preexponovanej vypätosti volebného súboja sa v plnej nahote ukazuje, aké vzorce myslenia riadia naše politické úsudky. Je to čas selektívneho vnímania, dvojakých metrov na „našich“ a súperov, čas motivovaného, účelového dôvodenia, potvrdzujúcich skreslení, intuitívnych záverov a ich dôkladnej postracionalizácie a čas ochrany vlastnej identity a identity nášho tímu.

Identita, príslušnosť k tímu zabezpečovala v evolúcii Homo sapiens naše prežitie v podstatne väčšej miere ako hľadanie objektívnej pravdy. Jedinec bez tímu nemal dlhú životnosť. Aj preto je náš súzvuk s naším tímom rozhodujúcejším kritériom politického názoru, a to v oveľa väčšej miere ako jeho pravdivosť či nepravdivosť.

Ak je niekto presvedčený prívrženec tej či onej strany alebo kandidáta, nerád túto svoju príslušnosť mení, lebo by musel hľadať nový fanklub, novú príslušnosť, politickú identitu. Aj preto veľmi radi preberáme argumentácie nášho tímu, potvrdzujúce jeho zafixované stereotypy, nehľadiac na ich rozpor s objektívnou pravdou. Je to pre náš mozog odľahčujúce.

Politika je všetko iné, len nie veda objektívnych, univerzálne platných právd. Takisto ako viera, ekonomika, sociálne normy, kultúra, patrí politika, slovami Yuvala Haririho k „imaginárnym poriadkom“ – mýtom, abstraktným konštruktom ľudskej mysle, ktorým spoločne veríme, ktoré sú všeobecne platné. Preto podľa nich myslíme, konáme, riadime svoje túžby, teda sa im dobrovoľne podriaďujeme a vďaka tomu sú schopné zabezpečovať masovú koexistenciu a kooperáciu ľudí. A súčasne sme, žiaľ, vďaka nim schopní veriť aj úplným hlúpostiam, ak sa na nich zhodneme.

Pre prežitie našich predkov nebolo kľúčové hľadanie pravdy, ale reputácia jedinca, pretože od nej záviselo jeho prijatie do tlupy, bez ktorej by neprežil. Obhajoba vlastného názoru je teda základnou funkciou nášho myslenia. To je jeden z dôvodov, prečo sa náš mozog nevyvinul do podoby vedca, hľadajúceho objektívnu, overiteľnú pravdu, ale oveľa viac do podoby advokáta, obhajujúceho vlastnú verziu pravdy.

Keďže sa v politike pohybujeme v rovine imaginárnych konceptov, mýtov, vieme si z mnohovrstevnej reality, z miliónov odtieňov sivej v našej kolektívnej imaginácii vyrobiť čierno-biely obraz dobra a zla. Je to legitímne a inak ako hrubým zjednodušením a moralizáciou politická mobilizácia v masových demokraciách prakticky nemôže fungovať. Volebná súťaž je v tejto optike súbojom selektívnych, účelových výsekov reality, kde si našu argumentáciu, aj tú akokoľvek pritiahnutú za vlasy, vieme dokonale zracionalizovať, teda zdôvodniť.

Selektívnosť a účelovosť predvolebných debát celkom dobre teoreticky dokladá „argumentačná teória dôvodenia“, ktorú po vyhodnotení množstva štúdií ľudských kognitívnych skreslení sformulovali francúzski vedci Hugo Mercier a Dan Sperber. Primárna funkcia ľudského myslenia a dôvodenia podľa nej nespočíva v rozširovaní poznania, ale je predovšetkým komunikatívna či argumentačná, zameraná na hľadanie a formuláciu argumentov s cieľom presvedčiť ostatných aj seba.

Kanadský sociálny psychológ Jonathan Haidt dokladá túto teóriu evolučným argumentom, podľa ktorého pre prežitie našich predkov nebolo kľúčové hľadanie pravdy, ale reputácia jedinca, pretože od nej záviselo jeho prijatie do tlupy, bez ktorej by neprežil. Obhajoba vlastnej reputácie, svojho názoru či rozhodnutia je teda podľa tejto teórie základnou funkciou nášho myslenia. To je podľa Haidta jeden z dôvodov, prečo sa náš mozog nevyvinul do podoby vedca, hľadajúceho objektívnu, overiteľnú pravdu, ale oveľa viac do podoby advokáta, obhajujúceho vlastnú verziu pravdy.

Hlboké politické presvedčenie a z neho prameniace emotívne politické hádky sú soľou demokracie, jediný mechanizmus ako v súboji presvedčení vyjednať kompromis. Demokracia, v ktorej sa neháda, nie je žiadnou demokraciou, hovoril aj bývalý nemecký kancelár Helmut Schmidt. Len by sme si pri tých hádkach mohli z času na čas uvedomiť obmedzenia vlastnej politickej racionality, naše často prirýchle úsudky a závery, ako sj skutočnosť, že nie sme jediní majitelia absolútnej pravdy, za ktorú sa musíme s jej odporcami vzájomne, obrazne povedané, pozabíjať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
1 debata chyba
Viac na túto tému: #racionálna voľba #racionalita