Kompromitácia ako politická metóda

29.02.2020 08:00

Už od čias Aristotela vieme, že politika a etika sú dve oblasti. V prvej ide o spravovanie obce (štátu), v druhej o dobro človeka. Ale nikto nemusí byť filozof, aby chápal, že oboje spolu súvisí. Spravovanie štátu má slúžiť dobrému životu občanov. Etika tak stojí nad politikou.

Rozlíšenie politiky a etiky však niektorí pochopili ako ich oddelenie či protikladnosť a vzájomnú nezlučiteľnosť. Preto si myslia, že to, čo je možné a čo sa robí v politike, nemá nič spoločné s etikou. A, naopak, tí, čo chcú žiť eticky, tiež nemajú mať nič spoločné s politikou. Kam takéto myslenie vedie, vidíme dnes aj u nás.

Francúzski filozofi Gilles Deleuze a Félix Guattari diagnostikovali politickú a etickú schizofréniu ako znak modernej spoločnosti. Po slovensky povedané, ide o dvojtvárnosť a „dvoj-tvárosť“, ktorú poznáme prinajmenšom od čias, keď vzniklo príslovie: Vodu káže a víno pije. Mať „dve tváre“ – jednu pre verejnosť a druhú pre „tých svojich“ – nie je však v našej mediálnej a informačnej ére iba krátkozraké a nebezpečné, ale priam nemožné.

Politika vždy bola službou verejnosti, ktorej etickým princípom by mala byť transparentnosť – viditeľnosť na očiach verejnosti. A to napriek tomu, že prirodzeným doplnkom politiky vždy boli „tajné služby“, teda niečo, čo politici skrývali pred verejnosťou.

Inštitút tajných (výzvedných, informačných) služieb sa legitimizoval filozofiou politiky, ktorá hovorila, že „politika je pokračovanie vojny inými prostriedkami“. Ide v nej teda o boj kto z koho, na ktorý sú dobré akékoľvek prostriedky.

Osud dnešných politikov závisí od toho, čo sa komu podarí utajiť alebo odtajniť o svojom súperovi. V boji o moc namiesto argumentov týkajúcich sa verejnej činnosti politika slúži ako hlavný nástroj kompromitácia a diskreditácia.

Tento inštitút sa zameral primárne proti druhým politickým subjektom (stranám, hnutiam, štátom) ako sokom v mocenskom boji, kým všade tam, kde sa zameral na špehovanie občanov a nepolitických subjektov (tajná polícia), vyvolával škandály ako čosi absolútne nezlučiteľné s demokratickým poriadkom.

Mohlo by sa zdať, že po Julianovi Assangeovi a Edwardovi Snowdenovi je legitimita každého utajovania na konci s dychom. Ukazuje sa však, že jadro politickej činnosti sa prenieslo do tzv. technológií utajovania. Boje o moc sa vyhrávajú, resp. prehrávajú tým, ako kto dokáže blokovať informácie, ktoré by sa mali distribuovať, a naopak.

Nejde len o vojny hekerov. Osud dnešných politikov závisí od toho, čo sa komu podarí utajiť alebo na druhej strane odtajniť o svojom súperovi. V boji o moc namiesto argumentov týkajúcich sa verejnej činnosti politika slúži ako hlavný nástroj kompromitácia a diskreditácia, pri ktorých sa využíva čokoľvek, čo sa účelovo hodí aj zo súkromného alebo z nepolitického života.

Ak neviem poraziť politického soka politickými argumentmi a činmi, uchýlim sa k tomu, aby som na ňom nenechal suchú nitku, čo sa týka jeho morálneho profilu či ľudskej povahy. Pôsobením na emócie občanov to vyvoláva dojem, že ide o etickú očistu, ba niektorí si iba na tom stavajú svoju kariéru – silnými rétorickými atakmi na politických rivalov až na hranici nactiutŕhania.

Škandalizácia a kriminalizácia však môžu byť iba formami bulvarizácie politiky, ktoré zakrývajú nekompetentnosť spravovať štát. Ide tiež o formu populizmu využívajúcu citlivosť verejnosti na etické otázky a dôveru. Ako sa v tom má orientovať občan, ktorý nemá prístup k mobilom politikov, ich bankovým kontám a ďalším faktom z ich života a činnosti, ktoré ho napokon ani nemusia zaujímať? Zodpovednosť médií je v tom kľúčová.

O politike v konečnom dôsledku rozhoduje to, čo považujeme za etické. Čosi iné je, ak politická činnosť maskuje kriminálnu činnosť. Na to však musia byť presvedčivejšie dôkazy než rétorické.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#transparentnosť #škandalizácia #politická metóda #kompromitácia #etika #dvojtvárnosť #diskreditácia #bulvarizácia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku