Miera zodpovednosti politických garnitúr smerom k voličom sa posunula jasne v prospech politikov, pre ne je občan dôležitý len pred voľbami. Potom sa skryjú za svoje centrály a bežný človek s nimi ani nepríde do styku.
V tejto súvislosti sa vynára otázka, či bolo vhodné, aby volili aj tí, čo na Slovensku dlhodobo nežijú. Nemám nič proti nim, veď sám som pracoval takmer desať rokov vo Veľkej Británii. A spomínam si, ako sa mi zmenil pohľad na slovenské politické dianie už po štyroch rokoch strávených mimo našej republiky.
Nielenže som si idealizoval pomery na Slovensku, ale vychádzajúc iba z informácií, ktoré som dostával z médií, a hlavne na internete, zistil som až po návrate domov, ako som sa v mnohom mýlil.
Napríklad situáciu v zdravotníctve som vnímal tak, že moji kolegovia preháňajú, ak ju označujú za katastrofálnu. Až oveľa neskoršie som prišiel na to, v akom rozklade sa nachádza tento rezort.
Čím dlhšie žije náš obyčajný človek mimo Slovenska, tým ťažšie si vie predstaviť to, že ho úrady ignorujú, ak nepatrí do tej „ich“ skupiny alebo priamo dakoho nepodplatí.
Nie pre nedostatok finančných prostriedkov od štátu, ale preto, lebo duch peňazí ovládol v zdravotnej starostlivosti všetky činnosti, od priamej „lekárčiny“ až po výkazníctvo a štatistiku. Čo znamená vytvárať zisk v poisťovni a ako reagujú lekári na to, že majú na mesiac limitovaný počet bodov, ktorý nemôžu prekročiť.
Vždy som prišiel na voľby a volil som podľa svojho najlepšieho vedomia a presvedčenia. Vtedy sa ešte nedalo hlasovať korešpondenčne. Ak je človek odkázaný iba na sprostredkované informácie, a nie na čosi, čo zažíva denne na vlastnej koži, tak v zmysle ideálnej koncepcie demokracie jeho hlas nikdy nebude mať takú objektívnu váhu ako hlas domácich.
Veľmi ma zarazilo, keď som videl, ako by mal byť obsadený nový parlament podľa hlasov zahraničných Slovákov. V súčasnosti, keď sa dá objednať čokoľvek, dokonca i vražda nepohodlného človeka, a nielen mediálny lynč jednej strany, je pre mňa ťažko prijateľné, aby sa niekto spoza hraníc zúčastnil na dianí v republike iba tak okrajovo, cez nejaký papierik. A po voľbách na náš život zabudne ako na zatvorenú knihu, ktorú len prelistoval.
Ako môžu naši občania dlhodobo žijúci napríklad v Londýne posúdiť mieru populizmu kandidujúcich strán na Slovensku, keď v Spojenom kráľovstve, ak čosi politik povie pred voľbami, tak to musí platiť aj po nich. Ak to nedokáže splniť, sám z politickej scény odchádza. Na Slovensku ak politik nesplní to, čo sľúbil, jednoducho rozhodí rukami a povie: „Je mi ľúto, nevyšlo to.“
Zahraniční Slováci politikom s populistickými programami, žiaľ, akoby v tom pomáhali. Páči sa im všetko, čo by sa malo zmeniť a ísť podľa nových máp, lebo chcú tým svojim doma len to najlepšie. Paradoxne im viac škodia, veď už im nerozumejú tak ako predtým, ako odišli.
Čím dlhšie žije náš obyčajný človek mimo Slovenska, tým ťažšie si vie predstaviť to, že ho úrady ignorujú, ak nepatrí do tej „ich“ skupiny alebo priamo dakoho nepodplatí. Ani to, že sa v prípade súdneho sporu neoddá zháňať dobrého advokáta, ale je lepšie pomazať priamo sudcu. To, že obchody ponúkajú predražený tovar, lekári ordinujú, ako chcú, a na ceste prvej triedy si môže vykrútiť krk, keď nič netušiac vletí autom do neoznačenej diery.
V každom Slovákovi bývajúcom v cudzine, ktorý sa zaoberá dianím vo vlasti a chce sa zúčastniť na dôležitých voľbách, je aj kus bolesti v túžbe za domovom. A tú si nesie v sebe, až pokiaľ sa nevráti.
Kompenzácia tejto bolesti volebným právom v zahraničí je však v mnohom neúprimná. Nahráva totiž len tým politikom, ktorí sú mediálne najsilnejší, a celkom zbytočne relativizuje výsledky volieb.