Poďme sa pozrieť na byty z hľadiska počtov. Nejde o komplikované vzorce, ale o jednoduché počítanie.
Predpokladajme, že jeden byt štát alebo ktokoľvek iný zaobstará za 100-tisíc eur. Celkom budú tieto byty stáť 2,5 miliardy eur. Zrejme by to mal byť ročný náklad na spomínané byty. Podľa predsedu hnutia Sme rodina bude nájomník za byt platiť mesačne 200 eur. Predpokladajme, že nikto v tomto obchode nebude platiť úroky, teda náklady na úroky budú nula.
Poďme teda použiť malú či väčšiu násobilku. Cena bytu je 100-tisíc eur. Rozdeľme ich na 200 – teda podľa mesačného nájomného, ako ho navrhuje Kollár. To znamená, že každý byt by sa mal teoreticky bez úrokov splácať 50 rokov. V cene sa nezohľadňujú náklady na údržbu bytu, teda na upratovanie, opravy a iné.
Je to fajn! Nepoznáme však ani jeden prípad, aby štátu niekto a niekedy požičal peniaze na 50 rokov. Zväčša to býva na 30 rokov. Prvý Kollárov princíp nie je teda platný. Ak dokáže, že je schopný požičať si na 50 rokov, tak je génius. Nie je to možné a tak zrejme géniom nebude.
Aby sme zachovali rovnováhu štátneho rozpočtu, o čo by sme znížili výdavky? Pre byty by sa znížili výdavky na vzdelávanie, v zdravotníctve? Tieto vety vo výrokoch Borisa Kollára nezazneli. Nárast výdavkov, napríklad v rozpočte, nie je možný, pretože to určuje ústavný zákon.
To je teoretický model, ktorý predpokladá ďalšie faktory. Hlavným je verejný dlh. Kollár niekoľkokrát povedal, že tento dlh niekde odsunie, alebo presunie. Ak si niekedy štát požičia na byty, nie je to nič iné ako verejný dlh. Presun niekde či niekomu inému nie je možný. Na Slovensku je verejný dlh obmedzený. To znamená, že nemôže prekročiť istú hranicu.
Keby sme chceli stavať verejné alebo štátne nájomné byty, museli by sme si povedať jednoduchú vec. Nájomné byty majú ročne náklad 2,5 miliardy eur. Aby sme zachovali rovnováhu štátneho rozpočtu, o čo by sme znížili výdavky?
Pre byty by sa znížili výdavky na vzdelávanie, v zdravotníctve? Tieto vety vo výrokoch spomínaného politika nezazneli. Nárast výdavkov, napríklad v rozpočte, nie je možný, pretože to určuje ústavný zákon.
Ako na to? Nájomné byty sú možné. Postavilo by ich už niekoľko súkromných investorov, ktorí by použili neverejné zdroje. Povedzme si to ideologicky. Verejné zdroje by sa použili vo veci verejného záujmu. Kto by mal nárok na také byty a kto nie? Na túto otázku nik nevie odpovedať.
Ako by sme to mali riešiť? Veľmi jednoducho. Mali by sme vytvoriť také podmienky v ekonomike, aby nájomné byty mohli stavať nielen samosprávy, ale aj súkromní investori a v neposlednom rade i štát. Najjednoduchším riešením sú súkromné dôchodkové úspory.
Existujú totiž dva faktory, ktoré hovoria o tom, že hypotéky a dôchodky môžu vzájomne spolupracovať. Ľudia si v súkromných penzijných fondoch sporia asi 30 rokov. Kto si sporí na dôchodok, zároveň môže tým financovať súkromné alebo verejné byty.
Naši občania sú v povinnom, ale aj v dobrovoľnom dôchodkovom sporení. Hovorí sa im druhý a tretí pilier. Využitie týchto prostriedkov znamená, že by investori do nájomných bytov vydali cenné papiere kryté hodnotou a tokom peňazí týchto bytov. Peniaze z dôchodkových fondov by sa investovali do bytov, ktoré by boli ziskom dôchodkových fondov. Všetci by boli spokojní.
Prečo nie? Každý by mal záujem. Dôchodkové fondy by chceli investovať z jednoduchého dôvodu: investícia by im prinášala zisk. Okrem iného sporiteľom dôchodkových fondov by investície do nájomných bytov prinášali stále zisky. Postavíme nehnuteľnosti za peniaze dôchodkových fondov. Nájom bude príjmom dôchodkových fondov. Nemusíme mať na to štátne byty, ale vystačí nám na to sedliacky rozum.
Preto nemusíme vymyslieť bicykel. Stačí, keď naň nasadneme.