Prvým je nedostatok odborných kapacít v prostredí rodiacej sa vládnej koalície. Svedčí o tom aj fakt, že o post ministra práce nie je veľký záujem a patrí k rezortom, kde médiá len tipovali možné mená. Z toho sa dá dedukovať ďalší dôvod na nervozitu, a to neznalosť hlavných tém a neuvedomovanie si problémov, ktorým bude čeliť naša spoločnosť v oblasti práce a sociálnych vecí.
Študujúc programy politických subjektov a počúvajúc vyjadrenia ich predstaviteľov asi treba predpokladať akýsi konzervatívny model sociálnej politiky, ktorý by mohol teoreticky „zakonzervovať“ status quo a zamerať sa najmä na podporu rodinnej politiky a na politiku bývania.
Obavy z neoliberalizmu
Niekoľkokrát odznelo, že nová vláda nebude rušiť sociálne balíčky v podobe obedov alebo vlakov zadarmo. Obávam sa však, že sa znalosť sociálnej politiky predstaviteľov budúcej vládnej koalície začína a končí pri týchto dvoch opatreniach. Ale ešte väčšie obavy mám z prvkov ekonomického neoliberalizmu, ktoré do koaličného štvorlístka bude vnášať najmä SaS. Dotknú sa zrejme Zákonníka práce, ako aj ďalšej legislatívy vzťahujúcej sa na zamestnanecké prostredie.
V ďalšom vývoji sa riziká budú skrývať v snahách o redukciu sociálnych štandardov, v oslabení systémov sociálneho zabezpečenia a znižovaní podielu práce na národnom bohatstve.
Neznalosť problematiky v kombinácii so snahami o liberalizáciu pracovného práva, podliezanie minimálnej mzdy, škrtanie sociálnych výhod a oslabovanie sociálnych práv pod rúškom skvalitňovania života cez podporu iba podnikateľského prostredia môžu pre pracujúcich znamenať hotovú katastrofu.
Slová typu „potrebujeme jednoduchý, moderný, zrozumiteľný Zákonník práce, ktorý odstráni bariéry v zamestnávaní“ by mali zamestnancov udržiavať v strehu. Zákonník nie je nástrojom na tvorbu pracovných miest. Na to slúžia iné opatrenia aktívnej politiky trhu práce. V prvom rade musí chrániť tých, čo sú vo vzťahu zamestnanec – zamestnávateľ slabší, a to sú zamestnanci. Nie je žiaduce tento zákonník „modernizovať“, „liberalizovať“ či „urobiť flexibilnejším“. Za takýmito intenciami sa vždy nachádza ohrozenie postavenia pracujúcich.
Podnikateľské prostredie sa dá skvalitňovať aj bez toho, aby sa škodilo zamestnancom. Ak má niekto ambíciu pomôcť zamestnávateľom, opomenutí nesmú zostať ani zamestnanci. Mimochodom, Zákonník práce už teraz ponúka flexibilné riešenia rôznych situácií napríklad v podobe kratšieho alebo pružného pracovného času, práce z domu, spoločne využívaného pracovného miesta, konta pracovného času v období krízy a podobne.
Riziká digitálnej éry
Ak však chce ktosi modernizovať túto právnu normu, mal by sa zamyslieť nad legislatívnym ukotvením nových foriem práce, platformového zamestnávania a ďalších fenoménov, ktoré prináša digitálna éra.
Štvrtá priemyselná revolúcia spojená s digitalizáciou, robotizáciou a automatizáciou, ako aj klimatická kríza stavajú našu spoločnosť pred úplne nové výzvy. Nie som si však istá, či si ich predstavitelia budúcej vlády uvedomujú. V oboch prípadoch môžeme predpokladať vážne dosahy i na svet práce, na štruktúru a charakter trhu práce.
Nevyhnutná je diskusia a neodkladné opatrenia férového prechodu na digitalizovanú a zelenú, sociálne spravodlivú ekonomiku. Dané výzvy sa spájajú s nevyhnutnosťou posilňovania a dodržiavania sociálnych práv, s vytváraním kvalitných, a hlavne udržateľných pracovných miest, so skracovaním pracovného týždňa, znižovaním daňového zaťaženia práce, s vyšším zapojením žien a mladých ľudí do rozhodovacích procesov bez toho, aby sme z nich vyčleňovali marginalizované skupiny.
V niektorých odvetviach vývoj technológií môže viesť k vyššiemu stupňu automatizácie a nižšej potrebe pracovnej sily. To bude znamenať zvýšenú mieru flexibilizácie a prekarizácie práce, vznik nových sociálnych rizík a vytváranie nových sociálnych skupín, kde budú opäť tzv. konkurencieschopní ohrození a vylúčení.
Ako čeliť hospodárskej transformácii
Všetko to môže ešte viac polarizovať spoločnosť. Riziká sa budú skrývať v snahách o redukciu sociálnych štandardov, v oslabení systémov sociálneho zabezpečenia a znižovaní podielu práce na národnom bohatstve.
Bude nevyhnutné prebudovať verejné politiky, reformovať nástroje daňovej, sociálnej, vzdelávacej a zdravotnej politiky, posilňovať príjmy verejných rozpočtov cez oveľa ambicióznejšie daňové mixy a presun daňového bremena z práce na kapitál. Ale takisto aj progresívne zdaňovanie a platby do schém zdravotného a sociálneho zabezpečenia, zavedenie nových alebo posilnenie marginálnych daní ako napríklad daň z luxusu, majetkové, environmentálne či digitálne dane.
Potrebné bude i posilnenie sociálneho dialógu ako garancie sociálneho zmieru a prevencie možných sociálnych nepokojov, legislatívne ukotvenie nových potrieb v oblasti bezpečnosť a ochrana zdravia pri prác. Pôjde aj o vytvorenie dostatočných finančných zdrojov na zvládnutie hospodárskej transformácie a zamedzenie očakávaným negatívnym sociálnym javom a dôsledkom. Je na to budúca vláda pripravená? Obávam sa, že nie.