V období vlády ultrapravicovej vojenskej junty, ktorá sa dostala k moci za podpory americkej vlády, sa Romero usiloval zjednotiť rozdelenú salvádorskú spoločnosť a zabrániť hroziacej občianskej vojne.
Keď 23. marca 1980 prostredníctvom rádiového vysielania vyzval vojakov, aby odmietli príkazy nadriadených strieľať do nevinných, sotva tušil, aká tragická séria udalostí bude nasledovať.
Na druhý deň ležal pred oltárom v kaluži krvi. O týždeň sa v hlavnom meste zhromaždili pred katedrálou desaťtisíce veriacich, aby sa naposledy rozlúčili s mimoriadne obľúbeným kňazom. Na okolitých strechách ich už čakali ostreľovači. Explózie nastražených bômb a následná paľba do davu po sebe zanechali najmenej 40 mŕtvych a viac ako 300 zranených.
Kým Spojené štáty cvičili, finančne podporovali a zbraňami zásobovali jednu z najkrutejších tyranií, jednotlivci ako arcibiskup Óscar Romero sa im postavili bez podpory vlastnej cirkvi.
Hoci Romero vystupoval proti krviprelievaniu, po jeho smrti a masakri na Námestí Gerarda Barriosa už vnútroštátnemu konfliktu nemohlo nič zabrániť. Dvanásť rokov trvajúce boje viedli k 75-tisíc obetiam. Kým Spojené štáty cvičili, finančne podporovali a zbraňami zásobovali jednu z najkrutejších tyranií, jednotlivci ako arcibiskup Romero sa im postavili bez podpory vlastnej cirkvi.
Patril k najvýznamnejším predstaviteľom teológie oslobodenia, ktorá akcentovala sociálny rozmer kresťanského učenia a usilovala sa vybudovať „cirkev chudobných“. Nešlo o zradu pôvodného Ježišovho učenia, ale o návrat k jeho najvlastnejším koreňom.
V októbri 2018 bol Romero vyhlásený za svätého. Nie je náhoda, že sa tak stalo za pontifikátu Františka. Sám pochádza z Latinskej Ameriky a vo svojej rodnej Argentíne pomáhal disidentským duchovným trpiacim pod útlakom latinskoamerických pravicových diktatúr, hoci voči nim vtedy nikdy otvorene nevystúpil.
Pápež Ján Pavol II. bol k zástupcom teológie oslobodenia vo svojej cirkvi naklonený omnoho menej. Z dôvodu otvorených sympatií k marxizmu napríklad v roku 1984 pozbavil kňazstva nikaragujského básnika a kňaza Ernesta Cardenala, ktorý umrel začiatkom tohto mesiaca. Cirkevný trest mu krátko pred jeho smrťou zrušil až súčasný pápež.
Salvádor je dodnes jedným z najnebezpečnejších štátov regiónu. Podľa posledných dostupných údajov bolo z každých stotisíc obyvateľov tejto krajiny zavraždených až 61 ľudí. Problémom stredoamerickej krajiny nie je iba vysoká kriminalita a v jej dôsledku aj extrémna emigrácia, ale aj nízka vymáhateľnosť práva.
Až do roku 2016 bolo zakázané vyšetrovať vojnové zločiny z obdobia občianskej vojny a z vraždy Romera dodnes nikoho ani len neobvinili, hoci vyšetrovanie OSN ako organizátora popravy jasne usvedčilo Roberta d’Aubuissona. Tento profesionálny vojak za finančnej pomoci podnikateľov a salvádorských ozbrojených síl založil vražedné komandá na likvidáciu ľavicových rebelantov a ich sympatizantov. Dva roky po Romerovej smrti sa stal predsedom salvádorského parlamentu.
V období, keď si viacerí slovenskí politici zamieňajú trestnú činnosť a podnecovanie k nenávisti za martýrstvo, je dôležité si pripomenúť, koho a prečo by si mohli uctiť ako skutočného mučeníka.
Svätý Óscar Romero položil svoj život v priamej službe – pomoci druhým v najťažších podmienkach, aké si možno predstaviť. Nespoliehal sa na prísľub raja na druhom svete, no pokúsil sa aspoň o trochu poľudštiť ten, v ktorom žil. Raz povedal: „Nejde o to, aby sme zachránili dušu v hodine smrti, ale aby sme zachránili človeka v prúde dejín.“