Keď Napoleon ovládol sever Talianska, ponúkol z rozmaru drobnému štátiku kus ďalšieho územia, dokonca aj prístup k moru. Cisár mal takú zbojnícku strunu: jedným bral, druhým dával. Múdri Sanmarínčania to však odmietli. Vedeli, že kým zostanú zalezení vo svojich horách, budú mať od všetkých pokoj. Aj dnes to využívajú. Získali výhody eura i Schengenu, a to ani nemuseli vstúpiť do Európskej únie.
Príbehy štátov bývajú zvláštne, no vždy prirodzené. Nedávno sa zavŕšila story starej a váženej monarchie, Spojeného kráľovstva, ako člena EÚ. Vydržal 65 rokov a sotva zostane zapísaný v zlatej knihe únie. Dal by sa časovo charakterizovať takto: pohŕdanie – závisť – záujem – doliezanie – vstupovanie – hádky o osobitné zaobchádzanie – rozčarovanie – nedôvera – rozchod. Nepripomína to stručné dejiny niektorých manželstiev?
Slovensko nikdy nebude skromným San Marínom ani hrdým Albiónom. Náš európsky príbeh je kratší a najmä „svoj“: túžba po vlastnej hviezdičke a stoličke – hľadanie – zaťatosť a slepá ulica – zlom a nové obzory – úspech a eufória – blúdenie v novej realite… Máme vlastný štátny príbeh, zatiaľ tenučký ako školský zošit, ale už husto popísaný, miestami počarbaný. Nedajme si ho znevážiť inými, hoci zahraniční učitelia s červenými perami sú vždy nastúpení.
Netvárme sa, že sme zabudli, čo bolo včera, a netušíme, čo nastane zajtra. Všetko podstatné o nás a našom okolí vieme. Dôležité teraz je nesedieť na konári, no zapájať sa do medzinárodných procesov. Ale pamätajúc na múdrosť našich predkov: „Nie každý oráč, čo pluh v ruke drží.“