Epidémie neboli v dejinách výnimočné

08.04.2020 14:00

Masové epidémie sprevádzajú ľudstvo od nepamäti a sú daňou za život vo veľkých komunitách. Z historického pohľadu nie je súčasná pandémia ochorenia COVID-19 výnimočným javom. Len my vo vyspelých štátoch sme nimi za posledné dve-tri generácie neboli postihnutí.

Pritom mnohé masové nákazy v minulosti mali absolútne drastickú úroveň úmrtnosti. Najmä keď sa patogén dostal do nového prostredia, kde proti nemu neexistovala prirodzená imunita. Dokonca sa môžeme domnievať, že epidémie boli príčinou i zdanlivo nepochopiteľných zánikov niektorých civilizácií či archeologických kultúr.

Éry šírenia infekčných chorôb

Obdobie veľkých zámorských objavov v 15. až 18. storočí sa stalo aj érou šírenie infekčných chorôb zo starého sveta na ostatné kontinenty. Podľa súčasných odhadov medzi rokmi 1520 až 1580 v dôsledku pandémie čiernych kiahní, brušného týfusu, tuberkulózy, moru a podobných ochorení počet obyvateľstva Mexika klesol z 22 miliónov na 2 milióny!

Podobné 90-percentné straty zaznamenali i niektoré regióny Austrálie po prvých kontaktoch s európskymi kolonistami na začiatku 19. storočia. Morová nákaza v 14. storočí s asi 30-percentným poklesom populácie za týmito akoby zabudnutými katastrofami značne zaostáva. Aj pomerne nedávno – v 19. storočí a v prvých dvoch tretinách 20. storočia – boli epidémie celkom bežnou, hoci nevítanou udalosťou i v našich končinách. Európu zasiahlo niekoľko vĺn cholery. Na túto chorobu zomrel aj francúzsky kráľ Karol X. a známy vojenský teoretik Carl von Clausewitz.

Vyčíňanie španielskej chrípky

Prvý prudký prílev chrípkovej epidémie prišiel v rokoch 1847 až 1851, neskôr v rokoch 1889 – 1991 a najhorší v rokoch 1918 – 1920, keď na ňu zomrelo vo svete prinajmenšom 20, podľa niektorých odhadov až 50 miliónov ľudí. Pritom bolo asi 10 až 20 percent nakazených, teda trikrát viac ako pri súčasnom ochorení COVID-19. Podľahol jej aj slávny rakúsky maliar Egon Schiele a sociológ Max Weber.

Odhaduje sa, že v strednej Európe tzv. španielska chrípka zabila okolo 0,5 percenta až 1 percento obyvateľov, v prípade Slovenska teda 20– až 30-tisíc osôb. No na území rozvráteného Ruska vtedy zomrelo na túto chorobu 3,5 percenta populácie. Ešte aj chrípková vlna v rokoch 1957 a 1958 si celosvetovo vyžiadala dva milióny životov a v rokoch 1968 a 1969 mimo vyspelých štátov asi milión.

Európou v spomenutom období len v krátkych odstupoch prechádzali masové nákazy tzv. detskými chorobami, ako je mumps, čierny kašeľ, záškrt, šarlach a podobne. Stredomorské oblasti až do prvej tretiny minulého storočia trápila malária a v izolovaných oblastiach okolo Čierneho mora či v Škandinávii sa dlho vyskytovalo malomocenstvo.

Keď novú generáciu mamičiek prestali v snoch strašiť obrázky ochrnutých detí z poslednej vlny poliomyelitídy, začali odmietať očkovanie ako také.

Osobitne vhodný terén na šírenie infekcií predstavovali až do druhej svetovej vojny chudobné štvrte veľkých priemyselných miest. Išlo o lokality, kde pravidelne prepukali lokálne epidémie brušného týfusu a cholery, kde okolo 15 percent obyvateľov malo tuberkulózu a asi rovnaký počet syfilis.

V Bratislave sa za takéto semenište nákazy dlhodobo považovala Vydrica a Podhradie. Aj tento aspekt treba brať do úvahy pri objektívnom zhodnotení asanácie týchto chudobných štvrtí. Hrôzy prvej svetovej vojny umocňovalo šírenie škvrnitého týfusu, tetanu či zákopovej horúčky. Keby každý z nás sledoval genealógiu svojich predkov v siedmich-ôsmich generáciách dozadu, s prekvapením by zistil, ako veľa členov jeho rodiny podľahlo infekčným ochoreniam. Boli to ľudia, na ktorých sa už zabudlo alebo sa nikdy o nich veľmi nehovorilo, často išlo o malé deti.

Disciplína a dôvera v lekársku vedu

Posledná infekčná choroba s dramatickým priebehom, ktorá u nás vyvolávala skutočnú hrôzu z nekontrolova­teľného šírenia, bola ešte koncom päťdesiatych rokov poliomyelitída – detská obrna. Táto obava však bola potlačená aplikáciou Salkovej a neskôr Sabinovej vakcíny. Odvtedy sme si od smrtiacich pandémií akosi odvykli.

Hepatitídy a kvapavka v rómskych osadách, HIV narkomanov a prostitútok a tuberkulóza bezdomovcov akoby sa väčšinovej populácie netýkali. Úspech v boji proti infekčným chorobám bol taký veľký, že keď novú generáciu mamičiek prestali v snoch strašiť obrázky ochrnutých detí z poslednej vlny poliomyelitídy, začali odmietať očkovanie ako také.

Zabúdajú však, že pokles frekvencie aj smrteľnosti takýchto ochorení v európskych pomeroch nie je samozrejmý. Vďačíme zaň nášmu civilizačnému rozvoju moderného štátu, že dokázal od 18. storočia zavádzať hygienické, sanitárne a protiepidemické opatrenia, ale aj všeobecnému vzdelaniu, že ľudia sú ochotní prijímať i drastické, no racionálne opatrenia. Nenapichujú hygienikov na vidly, ako sa stávalo ešte na konci 19. storočia.

Poďakovať sa môžeme vyspelej ekonomike a technike, že sa nepotácame podvyživení a v špine, ako aj modernej medicíne s jej očkovaním, antibiotikami a účinnými terapeutickými postupmi. Kombinácia týchto faktorov nám dnes poskytuje nádej, že i súčasnú pandémiu dokážeme zvládnuť – pri prísnej disciplíne a dôvere v lekársku vedu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#pandémia #koronavírus #epidémia #Covid-19
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku