V zbierke zákonov bolo pod č. 72/2020 Z.z. zverejnené uznesenie vlády obmedzujúce „slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 8. apríla 2020 0.00 hod. do 13. apríla 2020 23.59…“ Jeho najrozumnejšou časťou je viacero výnimiek umožňujúcich človeku zvládnuť v minimalizovanom režime šesť dní.
Uznesenie sa správne opiera o čl. 5 ods. 3 písm. g ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu. Spomínané ustanovenie však umožňuje obmedziť slobodu pohybu a pobytu výlučne dvoma zákazmi – vychádzania v určenom čase a vstupu na postihnuté alebo bezprostredne ohrozené územie.
V praxi sa počas Veľkej noci uplatnili dve obmedzenia. Prvým bol celodenný zákaz vychádzania s početnými výnimkami vymedzenými účelom opustenia budovy, druhým obmedzenie cestovania mimo okresu.
Tu vzniká praktická otázka, či ide o okres, kde má človek trvalý pobyt, alebo kde sa bude v momente začatia zákazu vychádzania zdržiavať. Hliadky na hraniciach okresov zisťovali účel cesty pomocou dotazníkov, ktoré mal „cestovateľ“ vyplniť. Nevyhnutné zdržania, panika a ťažkosti s cestou do zamestnania či so zásobovaním sú čerstvou skúsenosťou.
Pod zákaz vychádzania nemožno rozširujúcim výkladom podradiť aj zákaz cestovania mimo vlastného okresu. Formulácie dovoľujúce obmedziť ľudské práva treba totiž vykladať doslovne až zužujúco.
Právne problémy nastávajú pri podradení dvojice zákazov pod dvojicu ústavným zákonom pripustených spôsobov obmedzenia slobody pohybu a pobytu. O zákaz vstupu na určité územie zjavne nejde, a tak ostáva ako právne ospravedlnenie všetkých obmedzení slobody pohybu a pobytu len zákaz vychádzania v určenom čase.
Dá sa zmysluplne diskutovať, či určeným časom musí byť vymedzená časť dňa, alebo to môže byť aj séria dní, ako pochopil zákonnú formuláciu autor vládneho uznesenia. Zvolená cesta sa javí ústavne otázna, ale nie je zjavne protiústavná, najmä v kontexte zmierňujúcich výnimiek a pri zohľadnení účelu konkrétneho zákazu vychádzania.
„Pohraničné kontroly“ na rozmedziach okresov spojené s vypĺňaním dotazníkov, kde vraj za nepravdivý údaj hrozí pokuta, ťažko odvodiť z právnej úpravy núdzového stavu. Tá pripúšťa v prípade nevyhnutnosti len zákaz vychádzania, ale nie zákaz cestovania po území štátu okrem územia, na ktoré by bol zakázaný vstup.
Vynára sa otázka, či by zákon nemal byť napísaný ináč, no hľadanie odpovede na ňu nič nezmení na záväznosti súčasného znenia. Pod zákaz vychádzania nemožno rozširujúcim výkladom podradiť aj zákaz cestovania mimo vlastného okresu. Formulácie dovoľujúce obmedziť ľudské práva treba totiž vykladať doslovne až zužujúco.
Tu neplatí, že zákaz vychádzania zahŕňa aj miernejšie obmedzenia pohybu a formulácia obmedzenia medziokresného cestovania ako výnimky zo zákazu vychádzania nezakryje jeho podstatu. Právny poriadok umožňuje napadnúť samotné vyhlásenie núdzového stavu i každé v jeho rámci prijaté opatrenie na Ústavnom súde, ale v súčasnosti je cesta do Košíc problematická z viacerých dôvodov.
Samotné vyhlásenie núdzového stavu pravdepodobne nie je rozumne spochybniteľné. Obmedzenie cestovania medzi okresmi a vypĺňanie dotazníkov by asi pred Ústavným súdom SR neobstáli. Návrh na začatie konania však je oprávnený podať iba malý okruh subjektov, z ktorého by do úvahy prichádzala len skupina poslancov.
Má na to krátku päťdňovú lehotu a Ústavný súd by mal rozhodnúť do desiatich dní. Jeho výrok by teda prišiel až po skončení obmedzenia medziokresného cestovania a treba dúfať, že repríza týchto zákazov a dotazníkov už nepríde. Ak by však hrozila, tak škoda, že sa skupina poslancov alebo generálny prokurátor neobrátili na Ústavný súd.