Otázkou je – aké nápady? Citlivé a spravodlivé, navrhnuté tak, aby čo najviac ľudí bolo v bezpečí, zaistených a zdravých? Alebo tie predátorské, ktorých cieľom je ďalej obohacovať už aj tak nesmierne bohatých?
Univerzálny základný príjem, ktorý bezpodmienečne a automaticky dostáva každý jednotlivec, nie je žiadna nová myšlienka. Jeden z duchovných vodcov americkej revolúcie Thomas Pain sa o ňom zmieňuje vo svojom diele Vek rozumu. Podporoval ho o. i. nositeľ Nobelovej ceny za matematiku, vedec a spisovateľ Bertrand Russell, demokratický kandidát na prezidenta USA Andrew Yang, nemecký podnikateľ a zakladateľ reťazca Drogeriemarkt dm Götz Werner, a vo svojom veľkonočnom príhovore ho spomenul aj pápež František.
Skúsenosti a výzvy
Skúsenosti so základným príjmom máme len v obmedzenej podobe. Existuje na Aljaške, kde je vyplácaný ako súčasť prerozdeľovania výnosov z ťažby ropy; experimentálne ho odskúšali napríklad v Namíbii, v Kanade, Keni, Škandinávii aj v USA. Ukazuje sa, že ľuďom dáva pocit stability a rozvíja ich kreatívne schopnosti.
Kritici základného príjmu tvrdia to isté, čo o každej „sociálnej dávke“ – vraj nebezpečne znižuje snahu ľudí pracovať. Mnohé štúdie, vrátane tej od Svetovej banky, však jasne hovoria, že je to nepreukázané. Jediné dve skupiny, ktoré obmedzili námedznú prácu, boli rodičia a mladí ľudia.
Ak sa chceme rozprávať o realistickej výplate základného príjmu, hoci zatiaľ na národných úrovniach, je potrebné myslieť globálne. Základným riešením je totiž zdanenie vysoko lukratívnych medzinárodných operácií, ktoré sa zatiaľ legálne, ale veľakrát aj ilegálne, zdaňovaniu vyhýbajú.
Mladí ľudia však najmä preto, že sa nemuseli zaoberať obživou rodiny a mohli študovať či zvyšovať si kvalifikáciu. Na problém odchodu zo zamestnania poukazujú kriticky niektoré feministické skupiny. Väčšinou sa totiž týkal matiek, čo dáva za pravdu niektorým feministickým skupinám, "že v konzervatívnych spoločnostiach bude základný príjem obmedzovať emancipáciu žien“.
Základný príjem však odmietajú tiež niektoré ľavicové a odborárske kruhy. Odbory sa boja, že namiesto boja za zlepšenie pracovných podmienok by ľudia mohli „bojovať nohami“ a jednoducho odísť a venovať sa niečomu užitočnejšiemu, než hľadaniu lepšej práce. V ľavom spektre sa objavujú obdobné obavy, že všeobecný základný príjem „spacifikuje“ odporcov kapitalizmu a jeho politického establišmentu.
Vysoká cena
Väčšine z nás však zíde na um tá najdôležitejšia otázka a zároveň najväčšia pochybnosť. Kde na to vziať? Základný príjem, samozrejme, predstavuje obrovský finančný transfer. Príjmy slovenského rozpočtu na rok 2020 sa odhadujú na 39 miliárd eur. Keby vláda chcela vyplácať všetkým ľuďom sumu blížiacu sa minimálnej mzde, teda napr. 500 eur, musela by vydať 33 miliárd. Z toho by však zároveň mala príjmy 10 – 15 % z DPH, pretože väčšina týchto peňazí by sa minula na Slovensku. S trochou zveličenia sa dá povedať, že v prípade takto vysokého základného príjmu by Slovensko malo prostriedky len naň a na udržiavanie chodu ministerstiev.
Medzinárodné riešenia
Ak sa chceme rozprávať o realistickej výplate základného príjmu, hoci zatiaľ na národných úrovniach, je potrebné myslieť globálne. Základným riešením je totiž zdanenie vysoko lukratívnych medzinárodných operácií, ktoré sa zatiaľ legálne, ale veľakrát aj ilegálne, zdaňovaniu vyhýbajú. Podľa správy Institute on Taxation and Economic Policy najväčšie nadnárodné korporácie v Spojených štátoch neplatia žiadne dane. V EÚ je to len o málo lepšie.
Musíme si uvedomiť, že mnoho členských krajín únie a predovšetkým jej zámorských území funguje ako daňové raje. Podľa kolegov z Tax Justice Network sa dá z rôznych odborných štúdií odvodiť, že sa v daňových rajoch ukrýva až 32-tisíc miliárd amerických dolárov. Keby sme tieto peniaze zdanili povedzme 30 %, mohla by každá žena, každý muž i každé dieťa na tejto planéte dostať sto eur mesačne.
Niekomu sa to môže zdať málo, ale je to približne štvrtina minimálnej mzdy v Maďarsku a polovica bulharskej. A je to prinajmenšom o 40 % viac, než má k dispozícii 600 miliónov ľudí žijúcich v extrémnej chudobe. Pripomeňme si, že veľká časť tejto biedy je spôsobená práve daňovými únikmi a porušovaním medzinárodne ratifikovaných ľudských práv nadnárodnými firmami.
Na to, aby sme mohli uvažovať o takejto staronovej, zato však prelomovej veci, musíme inak premýšľať aj o verejných financiách. Najmä o daniach. V súčasnosti je to tak, že ekonomiku ťahajú zamestnanci, ktorí prostredníctvom DPH a dane z príjmu tvoria rozhodujúci podiel príjmov. Je dôležité, aby sa do budovania spravodlivej, slobodnej a demokratickej spoločnosti zapojili aj najväčší tvorcovia ziskov – nadnárodné firmy. Tie sa daniam a teda podielu na veciach verejných zatiaľ úspešne vyhýbajú. A ich „filantropické“ aktivity sú väčšinou skôr na škodu ako na prospech čohokoľvek.
Musíme premyslieť digitálnu daň, dotiahnuť do konca projekt zdanenia finančných transakcií, ktoré tvoria absolútnu väčšinu súčasných ziskov. Zvýšiť transparentnosť platenia daní i finančných transferov, aby firmy nemohli jednotlivcov využívať na korupciu, pranie špinavých peňazí či vyhýbanie sa daňovým povinnostiam alebo následkom kriminálneho konania.
To nie sú nové myšlienky. Sú to prepracované návrhy, ako zabezpečiť slobodný, dôstojný a zároveň zodpovedný život každého z nás. Teraz ide len o to, aby sme mali občiansku vôľu ich presadiť. Negatívny potenciál krízy pred nami otvára aj pozitívne možnosti zásadnej zmeny k lepšiemu.