Keď treba, udri

Zákony sa prijímajú, aby sa dodržiavali. Nikoho však neprekvapuje, že sa vo veľkom porušujú.

30.04.2020 15:00
debata (2)

Štáty si financujú mohutné systémy polície, prokuratúry, justície, tajných služieb, aby sa zaoberali porušovateľmi zákonov. Väznice sú preplnené azda na celom svete.

Pri medzinárodných zmluvách je situácia iná. Ich podstatou bývajú záväzky, ktoré štát preberá dobrovoľne, hoci niekedy naozaj nemá na výber. Ale mnohé majú povahu zákazov či príkazov: napríklad zákaz používať silu alebo príkaz plniť zmluvy.

Autorita zmlúv nie je rovnaká. Štáty bývajú najdisciplino­vanejšie pri plnení finančných dohôd – skrátka, keď ide o veľké peniaze. Do týchto zmlúv sú zamontované také arbitrážne a sankčné klauzuly, že si štát desať ráz rozmyslí, či ich poruší. Môže z toho totiž vyjsť s holým zadkom, a nik mu už nepožičia ani na nové gate. Kapitál si svoje záujmy stráži.

To voči ľudskému životu je systém povoľnejší. Niektoré štáty si interpretujú svoje povinnosti podľa seba, a to v štýle: keď treba – ochráň, keď treba – udri, hoc aj zabi. Rešpekt voči princípom by tu mal byť vyšší, v záujme všetkých. Lenže záujem všetkých obvykle nezodpovedá momentálnym záujmom každého.

Jeden donedávna mocný bezpečnostný US poradca, označovaný za jastraba, hoci má fúzy ako mrož, povedal, že v medzinárodných záležitostiach zmluvy nie sú „zákony“, ale iba obyčajné politické záväzky. Naozaj sa blížime k logike, že sa zásada pacta sunt servanda de bona fidae (zmluvy treba dodržiavať v dobrej viere) vyvezie do šrotu?

Čistí však zďaleka nie sú ani tí, ktorí nahlas mentorujú o potrebe striktne dodržiavať medzinárodné právo. Čo v takejto situácii robiť? Nuž neviem, ale tézy o primáte národného práva nad medzinárodným by mali znepokojovať najmä tých menších a slabších.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #medzinárodné právo #medzinárodné zmluvy #finančné dohody #sankčné klauzuly #pacta sunt servanda #politické záväzky