Z kedysi spontánneho štrajku pracujúcich a krvavých zápasov o kratší pracovný čas sa v krajinách tzv. východného bloku stala povinná manifestácia, vyprázdnené gesto zbavené akejkoľvek radikálnosti, ktorá pôvodne bola neodmysliteľnou súčasťou tohto sviatku.
Oslavy jeho 130. výročia sa po celom svete odohrajú len virtuálne. Hoci pracujúci prišli o možnosť vyjadriť svoju spolupatričnosť a solidaritu priamo na námestiach, zmysel tejto tradície trvá. Britský historik Eric Hobsbawm označil v anglofónnom svete May Day alebo Labour Day za „azda jediný nespochybniteľný zápis sekulárneho hnutia do kresťanského či akéhokoľvek iného oficiálneho kalendára“.
Veľkolepá i výbušná oslava práce
Uznaný formálne alebo oslavovaný spontánne ako v jeho počiatkoch, Sviatok práce sa dnes pripomína v absolútnej väčšine štátov sveta. Hoci by sa z domácej perspektívy mohlo zdať, že táto tradícia zanikla spolu s predchádzajúcim režimom, pohľad za hranice, keby nás neprikvačila koronakríza, by tak ako vlani ukázal, že oslava sviatku práce môže byť stále veľkolepá i výbušná. Zrodil sa predsa z najostrejších triednych bojov 19. storočia a odvtedy je najrozšírenejším symbolom internacionalizmu, solidarity a nádeje na lepší svet.
Viac voľného času znamená viac politickej angažovanosti a všeobecnej účasti na verejnom živote. To je jedna z možných ciest von z postpolitiky, akú aktuálne zakúšame.
„Osem hodín odpočinku, osem hodín práce, osem hodín voľna,“ tak znela jedna z variácií populárneho hesla boja za osemhodinový pracovný deň. Odkedy Druhá internacionála sformulovala túto požiadavku ako prioritu májových zhromaždení, prešlo ešte takmer tridsať rokov, kým v Španielsku (a následne aj v ďalších krajinách) v roku 1919 vstúpil do platnosti prvý zákon univerzálne regulujúci pracovný čas na želanú úroveň.
V jednom z manifestov organizačného ústredného výboru, ktoré sa počas prvého májového zhromaždenia v Londýne v roku 1890 šírili medzi jeho 300-tisíc účastníkmi (tento počet ostáva dodnes neprekonaný), sa požiadavka na skrátenie pracovného času vysvetľovala nie ako ústup z nezmieriteľnej opozície voči kapitálu, ale ako bezprostredne nevyhnutný taktický krok v zápase proti nemu.
Hoci sa nádej autorov manifestu v jej dôsledkoch nenaplnila, ich očakávanie ostáva opodstatnené: „Vieme, a vedia to aj páni, že po skrátení pracovného času budú mať pracujúci čas pýtať sa a hľadať odpoveď na otázku: Prečo by sme mali nedobrovoľne pracovať osem hodín či vôbec jednu hodinu pre cudzí zisk?“ Viac voľného času znamená viac politickej angažovanosti a všeobecnej účasti na verejnom živote. To je jedna z možných ciest von z postpolitiky, akú aktuálne zakúšame.
Jeden z predpokladov slobody
Už Karol Marx tvrdil, že skracovanie pracovného času je predpokladom slobody. Zamestnávateľ má svojich zamestnancov pod kontrolou kratšie, čím sa jeho moc znižuje. Ide o dôležitý posun v „rovnováhe“ moci medzi prácou a kapitálom. Podľa Paddyho Bettingtona, ktorý sa podieľal na kampani za štvordňový pracovný týždeň britských labouristov, vyjadruje interval pracovného času mierou podriadenosti pracujúcich systému: menej času nevyhnutného na zaistenie si živobytia znamená viac času, s ktorým možno naložiť podľa vlastného uváženia.
Na Slovensku sa za posledných sto rokov síce skrátil pracovný týždeň (prvé voľné soboty sa začali objavovať v roku 1966), ale nie pracovný deň. Experimenty so šesťhodinovým pracovným dňom alebo štvordňovým pracovným týždňom, ktoré sa podnikli napríklad vo Švédsku a Japonsku, preukázali nielen výrazné zvýšenie produktivity zamestnancov (až o 40 percent), ale aj ich lepšie zdravie, menej absencií a vyššiu chuť do práce. Ďalšia redukcia pracovnej doby prináša pracujúcim aj ďalšiu výhodu: mohla by oddialiť nárast nezamestnanosti v dôsledku pokračujúcej automatizácie.
Britská Strana práce mala vo svojom vlaňajšom predvolebnom programe predĺženie víkendu na tri dni. No najmä pre bezprecedentnú mediálnu antikampaň nedostala od voličov mandát tento odvážny plán presadiť. S podobným návrhom u nás tento rok o voličov bojovali ľavicové strany Eduarda Chmelára a Stanislava Mičeva, ani jednej sa však nepodarilo dostať do Národnej rady SR.
Na Slovensku organizovali v posledných rokoch pri príležitosti Prvého mája zhromaždenia Smer a drobné mimoparlamentné strany, no mediálne bývali zatienené výročím vstupu do Európskej únie. Vo svete však organizujú ľavicové strany, odbory a sociálne hnutia masívne oslavy a demonštrácie.
Vzdorovitá hrdosť má silu a trvá
Britský historik Eric Hobsbawm označil Sviatok práce za „druh ochutnávky dobrého života, ktorý má prísť po emancipácii pracujúcich,“ teda v období, keď nebudú výroba a služby podriadené zisku, ale ľudským potrebám a radosti.
To, že pokračovať v starých koľajach sa nedá, je zreteľné na každom kroku. Okrem kolabujúcich ekosystémov, rozširujúcej sa triedy prekariátu a stupňujúceho sa vojenského napätia o tom svedčí aj čoraz viac samovrážd zo zúfalstva a spoločensky podmienených psychických ochorení.
Prvý máj potrebujeme oživiť. Je horiacou pochodňou medzinárodného hnutia pracujúcich, každoročne pripomínanou túžbou po politickej, spoločenskej aj ekonomickej alternatíve ku kapitalizmu. Ako napísal írsky spisovateľ a historik Gavin McCrea, prvým krokom k jej naplneniu je „uvedomiť si, ako kapitalizmus deformuje svet okolo nás aj v nás“.
Oslavovať tento deň podľa neho teda znamená pripomínať si Marxa, ktorý nám ukázal pravú povahu deštruktívneho politicko-ekonomického systému založeného na bezohľadnom zisku, neudržateľnej akumulácii bohatstva v niekoľkých rukách a deprivácii človeka, spoločnosti i prírody.
Legendárna nemecká revolucionárka Rosa Luxemburgová napísala: „Keď raz svitne na lepšie časy, keď pracujúca trieda všetkých krajín naplní svoju úlohu, potom azda celé ľudstvo oslávi Prvý máj ako poctu ostrým bojom a mnohému utrpeniu minulosti.“
Tento historický optimizmus je dnes oproti „detskému obdobiu“ Sviatku práce omnoho zriedkavejší, ale vzdorovitá hrdosť, ktorá tvorí jeho jadro, má svoju silu a trvá.