Jeden satirik ich ešte v roku 1984 navrhol umiestniť pri vstupe do každej ulice. Pri turniketoch by sedeli kontrolóri. Nič by nezakazovali, len by pozorovali. Však nech si ľudia voľne chodia – zatiaľ.
V prípade potreby sa však pohyb dá v momente zastaviť. Navyše už samotný pohľad na toto zariadenie a dozorcu pôsobí výchovne. Občan si rozmyslí, či sa bude iba tak promenádovať. Žiadne povolenia by sa nevyžadovali – zatiaľ. No keď prechádzajúci nemá priepustku, už sa cíti previnilo.
Časom by sa zaviedli také miestne cestovné príkazy: meno, odkiaľ ideš, kam, ku komu, kedy, načo… Papier dáva človeku istotu. Keby sa niečo stalo, nezostane s problémom osamotený. Navštívený by potvrdil fakt príchodu a odchodu svojho hosťa nejakou malou pečiatkou. Na chodbách by kontrolóri neboli a osobné veci by sa neprehliadali – zatiaľ.
S niečím podobným sa dnes zahrávame aj my, na vyššej technologickej úrovni, s cieľom nie špehovať, ale chrániť zdravie, verejný poriadok, bezpečnosť. Hoci i to špehovanie nezaškodí primerane podporovať. Pôsobí totiž výchovne, najmä na tých druhých.
Donedávna bolo dôležité trasovať hovädzí dobytok, aby sa spoločnosť uchránila pred chorobou šialených kráv. Dnes je prednostné vystopovať trajektórie ľudí: s kým sa stýkali, kedy, kde, prečo. Štát už vie o občanoch veľa, preto cíti prirodzenú potrebu dozvedieť sa ešte viac.
Poskytovatelia príslušných technológií si tiež prídu na svoje. Znepokojivé však je, že kto nemá smartfón, zostáva mimo hry. Nebude preto prekvapením, ak nejaká vyhláška alebo rovno zákon prikážu nosenie smartfónov ako svojho času občianskych preukazov.