Nebola by ani taká absurdná popri dani z duše, dani z brady, z očí, dani z cestovania, z úľov, komínov a mnohých ďalších, ktoré ľudia v minulosti naozaj platili.
Sadzba dane by bola progresívna podľa škodlivosti pohodlnosti na samotného jedinca a jeho okolie. Logicky by platil daň inú ten, kto chodí autom po cigarety a noviny do stánku vzdialeného dvesto metrov, a inú ten, kto svojou pohodlnosťou a nečinnosťou môže ohroziť iných, aj celý národ.
Ľahkovážne tolerujeme, že pohodlnosť sa stala prirodzenou ľudskou vlastnosťou, obranným mechanizmom a cestou najmenšieho odporu. Pritom tiež ale vieme, že je veľmi zradná, degradujúca a nezriedka vedie až k existenčnej závislosti od iných.
Lenže celý systém konzumného a zážitkového spôsobu života a tomu prispôsobené nastavenie ekonomiky sú na tejto našej slabosti postavené a jednoducho z toho profitujú. Mimoriadne úspešne sa tieto trendy uchytili v chudobnejších postsocialistických štátoch.
Ľahkovážne tolerujeme, že pohodlnosť sa stala prirodzenou ľudskou vlastnosťou, obranným mechanizmom a cestou najmenšieho odporu.
Pohodlnosť jednotlivca skôr či neskôr s istotou dobehne, či už na jeho zdraví, fyzických a mentálnych schopnostiach, na zručnostiach, pri jeho uplatnení sa. Horšie to je však už, keď touto pohodlnosťou škodí ostatným, prípadne im umožňuje konať nezodpovedne.
Čo dobré môže čakať hospodára, ktorý spohodlnie a podľahne modernej dobe? Vo svojom dvore nechá hospodáriť cudzích gazdov, niektorých paholkov im prenechá, iní sa rozpŕchnu po blízkych aj ďalekých chotároch, mnohých dá daromne školovať a niektorých nechá len tak za pecou prežívať.
Je spokojný, desiatky mu plynú do truhlice, les dá vyrúbať, na pusté pole dostane dotácie, obživu si dá doviezť z iných chotárov, nešporuje, lebo netreba, a v krčme rundy porúča.
Nadíde však ťažká doba, neúroda, choroby. Mnoho paholkov a hospodárov príde o živobytie, iné chotáre si začnú chrániť obživu a medicíny pre seba, alebo ich výhodnejšie predajú bohatším pánom. No a tak hospodárovi nezostáva nič iné, než iba začať znovu hospodáriť. Lenže mnohí paholci už stratili (alebo ešte nezískali) návyky, pre toľkých školovaných a talentovaných už niet miesta, zem vyšla na úhor, truhlica zostala prázdna.
Koronakríza a mnohé závažné udalosti natvrdo obnažili dôsledky pohodlnosti a ľahostajnosti, odhalili realitu, bezradnosť, keď sa veci verejné spravujú jánusovsky. A je to chyba nás, všetkých občanov, že sme pohodlní, ľahostajní a v mnohom neznalí. Chyba, že to politikom a zodpovedným tak uľahčujeme a tolerujeme.
Pamätný výrok, že volič je … (nič), že nerozozná HDP od DPH je, žiaľ, v niečom je aj pravdivý, finančná gramotnosť u nás pretrváva i po tridsiatich rokoch od zmeny zriadenia žalostná.
Keby mnohí vedeli, ako fungujú verejné financie, že sú to ich peniaze a nik im nič len tak nedarúva, zistili by, že niekto (firmy, zamestnávatelia, zamestnanci, živnostníci a spotrebitelia) tie peniaze do štátnej kasy a poisťovní najskôr musí dať zo svojho, aby mohli byť následne použité pre zdravotníctvo, školstvo, políciu, vojsko, kultúru, úrady a samosprávy. Tiež na vyplácanie dôchodkov, podpôr v nezamestnanosti, sociálnych dávok a iných.
Lepšie by pochopili, prečo je také dôležité pomáhať teraz práve spomínaným platiteľom daní a odvodov. Nebolo by im tiež také ľahostajné, ako sa s týmito prostriedkami hospodári a nakladá.
Správa a výber dane z pohodlnosti by boli akiste dosť zložité a asi aj preto je to tak v živote zariadené, že funguje ako nekompromisné samozdanenie, platíme a budeme ju platiť všetci bez rozdielu.