Kým programové vyhlásenie tretej Ficovej vlády z roku 2016 hovorilo o „širokej politickej zhode“, vláda Igora Matoviča sa odvoláva na „slobodnú voľbu z roku 1989“, ktorú opakovane potvrdili naši občania.
Túto voľbu vníma ako hodnotovú a bezalternatívnu. Význam členstva v oboch medzinárodných zoskupeniach je v programovom vyhlásení vlády (PVV) správne zdôraznený v súvislosti s oslabovaním multilaterálnych rámcov svetového poriadku a tendenciami veľmocí uprednostňovať v prípade konfrontácie jednostranné riešenia.
Efektívny multilateralizmus
Súčasná vláda sa hlási k princípom „efektívneho multilateralizmu“ s kľúčovým postavením OSN. Jej zahraničná politika sa má zakladať na spoľahlivosti, predvídateľnosti a solidarite. Na rozdiel od svojej predchodkyne za novú prioritu ambiciózne definuje „ochranu ľudských práv a základných slobôd, ako aj presadzovanie princípov právneho štátu“ , čo bude „kľúčovým kritériom pri presadzovaní zahraničnopolitických záujmov SR“.
Podobne ako napríklad vláda Mikuláša Dzurindu v rokoch 2002 až 2006 si však vyhradzuje v prípade tzv. kultúrno-etických otázok, ktoré sú najmä z ľavicového a liberálneho hľadiska súčasťou ľudskoprávnej agendy, „dodržiavanie princípu subsidiarity a rešpektovanie našich národných záujmov“.
Lenže poslanci všetkých koaličných strán s výnimkou SaS v predchádzajúcom volebnom období buď podporili zamietavé stanovisko k prijatiu istanbulského Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu, alebo sa v tejto otázke zdržali hlasovania.
Spojené štáty ako kľúčový partner
Podrobnejšie sú rozpracované priority zahraničnej politiky vo vzťahu k strednej a východnej Európe. Kontinuálnym prvkom zostáva dôraz na „osobitne nadštandardné vzťahy“ s Českom a na „osvedčenú spoluprácu“ s ďalšími troma susedmi: Poľskom, Maďarskom a Rakúskom.
V PVV sa hovorí o význame členstva v NATO a silnej transatlantickej väzby, budovania vojenských kapacít Európskej únie, ako i o potrebe vybudovania strategických a vzájomne výhodných vzťahov medzi EÚ a USA.
Medzi konkrétnymi partnermi sú na rozdiel od PVV z roku 2016 menované Spojené štáty, na druhej strane sa vôbec nespomína Nemecko, ktoré predošlá vláda označovala za „kľúčový členský štát v EÚ a strategicky významného politického a ekonomického partnera SR“. Nemecko pritom aj v súčasnej kríze spôsobenej pandémiou COVID-19 vystupuje ako najvýznamnejší európsky aktér a aj v roku 2020 zostáva naším najväčším obchodným partnerom.
V časti venovanej zahraničnej politike sa hovorí o význame členstva v NATO a silnej transatlantickej väzby, budovania vojenských kapacít EÚ, ako i o potrebe „vybudovania strategických a vzájomne výhodných vzťahov medzi EÚ a USA“.
Oproti predošlej vláde je však diskontinuitným prvkom vyjadrenie, keď v oblasti obrany a bezpečnosti sa USA označujú za „kľúčového spojenca“. V bezpečnostnej oblasti si Matovičova vláda vytýčila za cieľ dosiahnuť podiel obranných výdavkov na úroveň dvoch percent HDP v roku 2024.
Trend zdôrazňovania významu USA ako partnera Slovenska potvrdilo aj vyjadrenie šéfa druhej najväčšej koaličnej strany Sme rodina a predsedu NR SR Borisa Kollára, že „USA sú kľúčovým strategickým partnerom SR“. Ďalší vývoj ukáže, či nastane posilnenie proatlantickej orientácie, v čom by Slovensko nasledovalo svojich vyšehradských partnerov Poľsko a Maďarsko a oslabenie vzťahov s Nemeckom.
V tom prípade sa však vláda môže dostať do konfliktu s hodnotou podpory efektívneho multilateralizmu. Spojené štáty svojimi praktickými krokmi tento princíp spochybňujú. Pozornosť, ktorú PVV, resp. jednotliví koaliční partneri venujú vzťahom s USA, naznačuje kontinuitu s druhou Dzurindovou vládou v rokoch 2002 až 2006.
Prioritná spolupráca krajín V4
Kontinuálne zostáva prioritou spolupráca v rámci krajín vyšehradskej štvorky (V4), ktorá má byť nástrojom presadzovania spoločných riešení v rámci EÚ. V tomto smere sa percepcia V4 len málo odlišuje od pozície Roberta Fica, ktorý deklaroval, že V4 nepredstavuje alternatívu EÚ. Preto Slovensko zrejme nebude v európskej politike za svojho bezvýhradného partnera pokladať maďarského premiéra Viktora Orbána.
Potvrdzuje to aj konštatovanie, že hlavným kritériom pôsobenia Slovenska vo V4 „sa stane podpora presadzovania záujmov SR“. Poukazovanie na európsky rozmer V4 a potrebu spolupráce s Poľskom a Maďarskom naznačuje, že Slovensko sa podobne ako doteraz nebude aktívne angažovať v aktivitách, ktoré by poškodili vzťahy týchto dvoch štátov s EÚ.
Do PVV sa dostala aj aktívna podpora transformácie, európskej perspektívy a teritoriálnej integrity Ukrajiny. Podobne zostáva prioritou zahraničnej politiky rozšírenie EÚ o štáty Západného Balkánu.
Na druhej strane dokument nevenuje žiadnu pozornosť Iniciatíve troch morí ani otázke bezpečnosti prepravných trás energetických surovín (ropa a zemný plyn) či diverzifikácii ich zdrojov. Prekvapuje to, lebo v tejto oblasti sa aktívne angažujú naše viaceré susedné štáty (Poľsko, Ukrajina Maďarsko, ale aj vzdialenejšie Chorvátsko) a je aj predmetom spolupráce vo formáte V4.
Chcú zaktualizovať bezpečnostnú stratégiu
PVV avizuje bez konkretizácií aktualizáciu Bezpečnostnej stratégie SR, ktorú síce predošlá vláda schválila, ale nezískala podporu Národnej rady v dôsledku odmietania jedného z koaličných partnerov.
Rovnako deklaratívny charakter má otázka obnovy zahraničnopolitického konsenzu. Je to síce žiaduci cieľ, závisí od spolupráce širokého spektra aktérov naprieč politickými stranami – vnútri vládnej koalície, ale aj s opozíciou a, samozrejme, i široko chápanej občianskej spoločnosti. Nestačia preň iba jednostranné aktivity vlády.
Vhodným nástrojom mohlo byť vypracovanie stredno-, resp. dlhodobej stratégie zahraničnej politiky a debata o nej na pôde parlamentu. Vypracovanie podobného koncepčného materiálu je naliehavé. Posledným podobným bola totiž Strednodobá stratégia zahraničnej politiky SR koncipovaná na obdobie rokov 2004 až 2015.
Malú pozornosť venuje PVV otázkam strategickej komunikácie, hoci za nedostatky v tejto oblasti bola kritizovaná predchádzajúca vláda. Hoci MZVaEZ SR patrilo aj v minulosti medzi rezorty, ktoré s mimovládnym sektorom komunikovali aktívne, chýba reflexia o možných zmenách tejto spolupráce smerom k väčšej efektivite.
Vládny program nepredpokladá aktívnejšie zapojenie vedeckých inštitúcií a vysokých škôl do oblasti strategickej komunikácie, hoci práve toto prostredie má nezastupiteľnú úlohu pri formovaní legitimity priorít zahraničnej politiky každého štátu. Vzťah k mimovládnym organizáciám môže vládu štiepiť, keďže ešte nedávno Sme rodina predkladala proti nim reštriktívne návrhy zákonov.
Úskalia ministra kariérneho diplomata
Prvkom kontinuity je, že, podobne ako v rokoch 2012 – 2020 aj v súčasnosti rezort riadi kariérny diplomat, a nie politik, ktorý na svoj post prišiel z externého prostredia. To však ukazuje, že politické strany nechcú aktívnejšie participovať a niesť zodpovednosť za prijímanie rozhodnutí v oblasti zahraničnej politiky.
Na druhej strane, prípadné kontroverzné kroky či rozhodnutia, ktoré by predstavovali diskontinuitu v oblasti zahraničnej politiky, môžu v rámci koaličných strán prezentovať politici, ktorí sa aktívne na výkone zahraničnej politiky nepodieľajú.
V rámci súčasných koaličných strán tak v minulosti postupovali napríklad Richard Sulík a Igor Matovič v otázke účasti Slovenska na programe Euroval (2011 a 2012). Obdobne však i v predošlej vláde v otázkach vzťahov s Ruskom aktívne formulovali pozíciu Slovenska najmä premiéri Robert Fico a Peter Pellegrini, a neoficiálne aj predseda NR SR Andrej Danko či šéf Výboru NR SR pre európsku integráciu Ľuboš Blaha.
Predchádzajúca vládna koalícia podobne postupovala i v prípade tzv. Marakéšskeho paktu (Globálneho rámca o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácii) alebo spomínaného Istanbulského dohovoru. Vzhľadom na to, že na čele rezortu diplomacie stojí opakovane kariérny diplomat, a nie človek zo straníckeho prostredia, tak teda aj súčasná vláda riskuje situáciu, že jej zahraničná politika nebude predvídateľná a spoľahlivá, ako sa k tomu vo svojom programovom vyhlásení zaväzuje.