Eurozóna, hop alebo trop?

Yanis Varoufakis, minister financií Grécka v prvej vláde Alexisa Tsiprasa, vo svojej knižke A slabí si musia vytrpieť? pripomína rozhovor medzi Jacquom Delorsom, vtedy šéfom Európskej komisie, a jeho bývalým šéfom prezidentom Françoisom Mitterrandom. V ňom Delors Mitterranda varoval, že spoločná mena vyžaduje viac ako len pravidlá hry: prinajmenšom spoločný verejný dlh a spoločnú investičnú politiku.

31.05.2020 10:00
debata

Francúzsky súhlas so zjednotením Nemecka, z obavy pred jeho silou a ešte silnejšou nemeckou markou, podmienil vznikom eura. Vedel, že spoločný verejný dlh si vyžaduje určitý stupeň politickej únie, ako aj to, že v danej chvíli pre tento cieľ nenájde ani doma, ani v Nemecku podporu. Veril však, že najbližšia globálna finančná kríza prinúti Francúzsko i Nemecko, aby k tomuto kroku pristúpili.

Spoločný dlh eurozóny sa stal lakmusovým papierikom vôle dokončiť eurozónu tak, aby odolávala rozkladným silám zdnuka i zvonku. Prvú globálnu finančnú krízu v histórii eura prežila eurozóna vďaka tomu, že jej centrálna banka ECB urobila kroky na hrane toho, čo jej dovoľovala európska zmluva. Táto kríza si napokon vynútila kroky na posilnenie eura, no nemecká kancelárka Angela Merkelová v roku 2012 na margo spoločného dlhu vyriekla pamätnú vetu: „Nikdy, pokiaľ budem žiť.“

Zhoda sa našla v tom, že koronakríza bude mať ešte devastačnejšie účinky na eurozónu ako finančná kríza. V roku 2009, najhoršom roku finančnej krízy, klesol HDP eurozóny o 4,4 percenta, v tomto roku sa pokles očakáva na úrovni 7,7 percenta. Ak ani druhá najväčšia kríza v histórii kapitalizmu neprinútila štáty eurozóny odhodlať sa na to, aby eurozónu postavili na pevné nohy, podarí sa to tentoraz? Ak nie, riziko, že eurozóna nebude mať dlhú budúcnosť, bude čoraz väčšie.

Kedy dostanú lídri EÚ rozum?

Dnes už takmer 95-ročný Delors varoval, že nedostatok solidarity predstavuje smrteľné nebezpečenstvo pre Európsku úniu. Oprávnene. Keď sa epidémia začala šíriť do štátov EÚ, prepuklo nové národné sebectvo: koronanaciona­lizmus. Predohrou bol český premiér Andrej Babiš, ktorý odmietol pomoc Číne a iba po ostrej kritike zmenil názor. Niektoré štáty EÚ zakázali export ochranných pomôcok do zahraničia a v prvej fáze koronakrízy na žiadosť Talianska o pomoc nereagovali členské krajiny únie, ale Rusko a Čína.

Ak sa chce Európska komisia vyhnúť hrubým chybám pri riešení dôsledkov finančnej krízy, ktoré prehĺbili pokrízovú recesiu, bude musieť „zdravé“ financie presadzovať podporou rastu, a nie reštrikčnou politikou s jej devastačnými účinkami.

Koronanacionalizmus je ale len slabý odvar ekonomického nacionalizmu. Je prejavom krátkozrakej a často zničujúcej politiky lídrov EÚ. Zdá sa, že v škole nedávali pozor, keď sa vysvetľovalo, ako takáto politika po roku 1929 mala za následok Veľkú depresiu predchádzajúcu druhej svetovej vojne.

Súčasná kríza opakovane odkryla aj hlúpe ideologické stereotypy a egoistické záujmy najsilnejších štátov, ktoré sa odrazili už v koncipovaní Maastrichtskej zmluvy. Bez jej zásadnejšej revízie nám budú chýbať nástroje na riešenie kríz a ECB bude mať naďalej zviazané ruky. Jej politiku bude opakovane napádať nemecký Spolkový súdny dvor, ako sa to stalo v roku 2015 a opäť pred niekoľkými dňami.

Sporivá štvorka alebo európski jastrabi

V eurozóne na zmiernenie dôsledkov pandémie sa okrem rozpočtu EÚ po dlhých prekáračkách dohodlo na obmedzenom použití tzv. druhého eurovalu na pôžičky pre najpostihnutejšie štáty, ktoré by mohli pri financovaní na trhu čeliť vysokým úrokom. Spor vznikol o tom, či poskytnutie pôžičky treba osobitne podmieniť tvrdými podmienkami požadujúcimi rôzne reformy ako v čase dlhovej krízy.

Keď jeden z jastrabov obvinil Taliansko z fiškálnej nezodpovednosti, taliansky predstaviteľ odpovedal, že Holandsko, ktoré sa stalo daňovým rajom, je „príkladom nedostatku etiky a solidarity“. Aj posolstvo Nemecku bolo tvrdé. Znelo, že jeho miesto je v Európe hodnôt, slobody, solidarity, a nie malicherného národného egoizmu.

Proti európskym jastrabom neuspeli ani krajiny požadujúce presadiť koronabondy ako nástroj spoločného dlhu, a to napriek tomu, že ho presadzovalo až deväť štátov. Nemecko napokon ustúpilo tlakom a uvedomilo si svoj diel zodpovednosti. Dohodlo sa s Francúzskom na vytvorení Fondu obnovy financovaného z dlhu, ktorý na seba zoberie komisia. Uvidíme, ako tzv. sporivá štvorka – Rakúsko, Švédsko, Dánsko a Holandsko – bude ochotná pri tomto návrhu pristúpiť na kompromis.

Všetky členské štáty vyjdú z krízy s vysokými či veľmi vysokými deficitmi a zadlženejšie. Už aj komisia si začína uvedomovať, že ak sa chce vyhnúť hrubým chybám pri riešení dôsledkov finančnej krízy, ktoré prehĺbili pokrízovú recesiu, bude musieť „zdravé“ financie presadzovať podporou rastu (dúfajme zeleného), a nie reštrikčnou politikou s jej devastačnými účinkami. Inak sa môže stať, že dôvera v eurozónu a EÚ môže klesnúť viac ako v Taliansku, kde až 67 percent oslovených v čase, keď únia zlyhala a neposkytla v prvej fáze pandémie prvú pomoc ich krajine, pokladalo členstvo v EÚ za nevýhodu.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #EÚ #eurozóna #Angela Merkelová #François Mitterrand #koronabondy #koronakríza #Yanis Varoufakis #spoločná mena
Flowers