Dobrodruh prišiel do Ruska „loviť šťastie a hodnosti“, ako sa vyjadril Michail Lermontov (zomrel rovnakou smrťou o štyri roky). Oženil sa s Puškinovou švagrinou, ale poškuľoval aj po jeho krásnej žene.
Žiarlivý básnik ho vyzval na súboj. D'Anthès doňho 8. februára 1837 v zasneženom lese vpálil dve guľky. Sekundoval mu atašé francúzskej ambasády vikomt Olivier d'Archiac. Pištole požičal iný diplomat, barón Amable de Barante.
Ruský cár Mikuláš I. súboje trestal, ale smrť vzdorovitého básnika ho nemrzela. Omilostil d'Anthèsa a vypovedal ho z krajiny. Barón sa usadil na rodinnom statku v Alsasku, stal sa váženým francúzskym občanom, poslancom parlamentu a členom jeho zahraničného výboru, neskôr senátorom. Zomrel doma, v dedine Soulz na hornom Rýne, ako 83-ročný, obkolesený vnúčatami. Či oľutoval, že zamlada zastrelil najväčšieho básnika storočia, nevedno.
Príbeh pokračuje v roku 1989. Michail Gorbačov, hrobár sovietskeho režimu, prichádza do Paríža na návštevu. Prezident François Mitterrand, vediac, aký drahý je Puškin ruskému srdcu, sa rozhodne podarovať mu kufrík s dvoma pištoľami, z ktorých jedna zabila básnika.
Pištole sa ocitli riadením osudu v provinčnom múzeu v Amboise, meste na Loire. Jeho kustód je šokovaný, keď ho ráno zobudia policajti a skonfiškujú pištole, na priamy pokyn prezidenta. Strhne sa krik, aj v parlamente. Francúzska diplomacia je nútená poprosiť Moskvu, aby vrátila dar, ale sľúbi jej presné kópie. Gorbačov pokrčí plecami: má iné starosti, rozpadáva sa mu ríša.
Kultúrna diplomacia je často vnímaná najmä ako usporadúvanie výstav či koncertov v cudzine. Aj to treba, ale kultúra je v diplomacii oveľa košatejší pojem.