Ide o dobré otázky, ale odpoveď znie: Výhody navrhovaného balíka sú okamžité a jasné, riziká sú malé a dá sa im predísť rozumnými krokmi na našej strane.
Požičať si či nepožičať?
Členské štáty Európskej únie nemajú celkom na výber v otázke, či si požičať, alebo nie. Postihla ich najhoršia zdravotná kríza od prvej svetovej vojny a najväčšia hospodárska kríza od druhej svetovej vojny.
Ekonómovia odhadujú prepad HDP na Slovensku na 7 až 10 percent a nárast nezamestnanosti prinajmenšom na 8 percent. Za týchto okolností by bolo nezodpovedné nepožičať si. Vlády musia urobiť všetko, čo je v ich silách, aby zachránili desaťtisíce pracovných miest, ktoré sú v ohrození. A to nejde bez dočasného porušenia bežných pravidiel o dlhoch a deficitoch.
Otázka teda neznie, či si požičať, ale ako. Slovensko si vie požičať na finančných trhoch – len pred pár týždňami, 6. mája, sme si požičali štyri miliardy eur. Európska cesta má však dve veľké výhody. Tou prvou je, že komisia, ktorá by si v mene členských krajín požičiavala, má ešte lepší rating ako Slovensko, čiže zaplatíme menej na úrokoch.
Historicky prvý spoločný dlh nás približuje k federácii, no iba v tom zmysle ako každý krok smerom na východ posúva človeka k Japonsku. Je o niečo bližšie, ale stále nepredstaviteľne ďaleko.
Šetríme tak hneď dvakrát, pretože časť dlhu – možno väčšinu – plánuje komisia splatiť vo forme nových daní a colných poplatkov uvalených najmä na firmy mimo Európy. Ak by sme si požičali sami, 100 percent dlhu by museli splatiť slovenskí daňoví poplatníci.
S touto pôžičkou súvisí druhá častá obava kritikov návrhu komisie, že si prostredníctvom nej úradníci v Bruseli prevzali časť právomocí (ako vytváranie dlhu), ktoré by mali byť exkluzívnou doménou členských štátov. Tento argument nesedí už len preto, že komisia nemôže žiaden dlh sama vyrábať, môže ho iba navrhnúť a demokraticky zvolené vlády jednotlivých štátov ho musia schváliť. Nič sa neudeje, pokiaľ si to my sami neprajeme.
Spoločný dlh nás o krok posunie k federácii EÚ
Namieste je tiež legitímne sa spýtať, ako presne tento návrh, v prípade úspechu, zmení samotnú EÚ. Lebo je faktom, že časť verejnosti si praje postupnú federalizáciu, čiže presunutie reálnej moci od členských krajín na úrady únie.
Federalizácia Spojených štátov amerických sa začala zdanlivo podobným spôsobom – tým, že v roku 1790 prevzala centrálna banka zodpovednosť za dlhy pôvodných kolónií. Federalizácia však nikdy nebola naším preferovaným riešením – nepodpisujeme sa teda pod čosi, čo ide proti našim záujmom? Odpoveď: historicky prvý spoločný dlh nás o čosi približuje k federácii, no iba v tom zmysle ako každý krok smerom na východ posúva človeka k Japonsku – je o niečo bližšie, ale stále nepredstaviteľne ďaleko.
Na rozdiel od americkej vlády pred 230 rokmi Európska komisia nepreberá zodpovednosť za súčasné dlhy členských štátov. Naďalej platí, čo si v minulosti Taliani, Gréci a Španieli požičali, musia splatiť sami.
Navrhovanú spoločnú pôžičku, ktorú si v prípade schválenia vládami zoberie komisia, už budeme garantovať spoločne. Predstavuje však iba zlomok celkových dlhov či hospodárstiev jednotlivých krajín. Jej celková navrhovaná výška – 750 miliárd eur – znie grandiózne, no je ekvivalentom len 0,8 percenta hrubého národného dôchodku EÚ.
Treba nad ňou rozmýšľať ako nad niečím podobným príspevku do spoločného fondu opráv v bytových domoch. To, že sa rozhodneme spolu financovať maľovanie fasády, ešte neznamená, že prestávame vlastniť byty v dome.
Musíme zmeniť byzantský systém s eurofondmi
Pôžička prináša aj riziká, no tie sú všetky v našich rukách. Tým prvým je, že peniaze nebudeme vedieť vyčerpať. Ide v podstate o administratívny problém. Únia necháva na členské krajiny, ako si eurofondy spravujú, pritom bývalé vlády u nás vytvorili doslova byzantský systém: 48 rozličných subjektov spravovalo desať rôznych operačných projektov. Výsledkom je, že z celej EÚ sme tretí najpomalší v čerpaní eurofondov.
Na sedemročné obdobie (2014 – 2020) sme dostali vyše 19 miliárd eur. Za prvých šesť rokov sme z toho vyčerpali len čosi viac ako šesť miliárd. Teraz, keďže nový záchranný balík bude treba čerpať rýchle a naďalej nám budú plynúť „tradičné“ eurofondy, nás čaká skok na zhruba štyri miliardy eur ročne. Nová vláda síce už začala reformy spravovania eurofondov, ale bude sa musieť zamyslieť, či sú zvažované reformy dostatočné vzhľadom na nárast v toku dostupných peňazí.
Druhou, ešte väčšou, výzvou bude, či tie peniaze vieme minúť zmysluplne. Lebo to, že ich vieme vyčerpať, ešte neznamená, že zanechajú po sebe trvalú zmenu k lepšiemu. Ak skončia, ako to bolo za minulej vlády, na fiktívnych výskumných projektoch ľudí blízkych moci, tak sú v podstate čistou stratou. Nič užitočné po nich neostane a len zdeformujú vedecké či podnikateľské prostredie.
To sa nám nesmie stať so záchranným balíkom. Máme šancu storočia reformovať slovenskú ekonomiku s bezprecedentnou finančnou pomocou EÚ. Nemôžeme ju prepásť.