Federalizácia EÚ alebo návrat eura na scénu?

Návrh Emmanuela Macrona a Angely Merkelovej na vznik Fondu obnovy vzbudil u nás pozornosť ako nový finančný zdroj na riešenie dôsledkov koronakrízy. Diskusia je o tom, na čo sa predpokladaných osem miliárd eur použije, v čej gescii bude tento balík spravovaný, či sa podarí vyhnúť pri tom korupcii a podobne.

14.06.2020 10:00
debata (4)

Z vládnej koalície sa nad jeho širšími súvislosťami zamyslel iba predseda Výboru NR SR pre európske záležitosti Tomáš Valášek (Výhody a riziká záchranného balíka, Pravda, 6. 6.). Položil otázku, či sa za Fondom obnovy neskrýva snaha o tichú „federalizáciu“ EÚ. Aby túto obavu vyvrátil, poponáhľal sa ubezpečiť: „Historicky prvý spoločný dlh nás približuje k federácii, no iba v tom zmysle, ako každý krok smerom na východ posúva človeka k Japonsku. Je o niečo bližšie, ale stále nepredstaviteľne ďaleko.“ Bohužiaľ, kľúčová súvislosť medzi funkčnou eurozónou a historicky prvým pokusom o emitovanie spoločného dlhu aj predsedovi európskeho výboru unikla.

Hamiltonovská chvíľa

Rozhodnutie Francúzska a Nemecka prísť s návrhom, aby si EÚ menom Európskej komisie požičala, vyvolal v zahraničí búrlivú reakciu nielen politikov, ale aj akademickej sféry. Tá ho takmer jednohlasne označila za historický krok porovnateľný s rozhodnutím Alexandra Hamiltona, prvého ministra financií USA, ktorý na večeri s dvoma zakladateľmi štátu Thomasom Jeffersonom a Jamesom Madisonom dosiahol súhlas, že „zodpovedné“ štáty ako Virgínia, najväčší a najbohatší štát z pôvodných 13 štátov USA, súhlasili so spoločným financovaním dlhu „nezodpovedných“ štátov ako Massachusetts. Výmenou za to dostali súhlas s umiestnením hlavného mesta USA Washingtonu hneď neďaleko štátu Virgínia.

Kompromis v roku 1790 bol nepochybne jedným z krokov, ktoré položili základy americkému doláru, ale vôbec nie jediným. Aby dolár riadne fungoval a udržal sa až dodnes, bolo treba mať spoločný rozpočet USA, ktorý umožňoval určitú mieru prerozdeľovania medzi nerovnako rozvinutými štátmi USA, spoločné sociálne programy a programy na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti pre starých a nízkopríjmové skupiny, fungujúce vo všetkých 50 štátoch, spoločnú ochranu vkladov a podobne. Všetky tieto opatrenia zabezpečovali integritu Spojených štátov amerických a existenciu amerického dolára.

Historicky prvý spoločný dlh EÚ by mal byť dôležitým krokom k posilneniu existencie eura – nie jediným, ale natoľko dôležitým, že ho symbolicky možno nazvať hamiltonovskou chvíľou. George Calhoun v americkom časopise Forbes prirovnáva Nemecko k štátu Virgínia, pôvodnému odporcovi spoločného dlhu, a štát Massachusetts k zadlženému Taliansku.

Historicky prvý spoločný dlh EÚ by mal byť dôležitým krokom k posilneniu existencie eura – nie jediným, ale natoľko dôležitým, že ho symbolicky možno nazvať hamiltonovskou chvíľou. George Calhoun v americkom časopise Forbes prirovnáva Nemecko k štátu Virgínia, pôvodnému odporcovi spoločného dlhu, a štát Massachusetts k zadlženému Taliansku.

Sudičky euru pri jeho vzniku dali do vienka, aby sa raz stal druhou tzv. rezervnou menou, akou je americký dolár. Zdalo sa, že to tak bude, ale realita je smutnejšia. USD predstavuje 60 % svetových zahraničných rezerv, euro iba 20 % a jeho význam od roku 2005 klesal. V drvivej väčšine dopyt po úveroch na svete je v amerických dolároch. Euro je vedľa doláru popoluškou – a pri nedoriešenej eurozóne zostáva „ohrozeným druhom“. Aby sa „vrátil na scénu“, musí sa všeličo stať.

Prečo Merkelová ustúpila

Tlak na spoločné financovanie dlhu narážal – a nepochybne ešte dlho bude – na odpor „disciplinova­nejších“ štátov. No tieto štáty sú spravidla aj historicky výkonnejšie a ťažia zo spoločnej meny viac ako historicky menej výkonné štáty. To je jadro sporu európskeho Severu a Juhu. Južné štáty sa prevzatím eura vzdali možnosti súťažiť nižším kurzom drachmy či líry a ohrozovať tak záujmy Severu. Kompenzácie, ktoré by mali zabezpečiť ich konvergenciu, evidentne nestačia a za bohatým Severom zaostávajú naďalej.

Merkelovej odpor proti spoločnému dlhu – eurobondom či koronabondom – zrejme nezlomil iba súcit s epidémiou najviac postihnutým Talianskom či Španielskom, ale aj domáca verejná mienka. Podľa výskumu Inštitútu Maxa Plancka zo začiatku apríla 2020 takmer polovica voličov v Nemecku súhlasí s eurobondmi a iba 35 % je proti. Takmer 60 % opýtaných si neželá italexit a dáva prednosť, aby sa mu predišlo.

Úver alebo grant?

„Sporivé“ štáty trvajú na tom, aby sa Fond obnovy nerozdával, ale aby sa z neho poskytovali úvery. Ak by sa podarilo dlh EÚ predať na tridsať rokov za dobrú cenu, pre štáty by rozdiel medzi úverom a grantom nebol natoľko dôležitý. Kúpou tridsaťročného eurobondu by finančné trhy vyjadrili dôveru v súdržnosť Európskej únie, vieru, že nečakajú žiaden nový brexit či italexit a ani pád eura. Veľkosť tejto dôvery by sa odrazila na výške úroku, ktorý by bol asi vyšší, ako keby si požičalo Nemecko, ale nie o veľa. Pre Slovenskú republiku, pokiaľ by si osem miliárd eur či časť z nich musela požičať, by to mohlo znamenať nižší úrok, za aký financuje svoje dlhodobé záväzky dnes. Koncom tohtoročného mája predala SR malú časť svojho dlhu so splatnosťou v roku 2047 až 4-krát drahšie, ako si požičalo na tridsať rokov Nemecko.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #EÚ #Angela Merkelová #Emmanuel Macron #federalizácia #fond obnovy
Flowers