Kauzy vládnej koalície – poslankyňa Petra Krištúfková, predseda parlamentu Boris Kollár, obsadzovanie 72 miest prednostov okresných úradov bez výberového konania – či rozkol v Smere tak zaujali médiá, že s výnimkou jedného tento bod rokovania Matovičovho kabinetu prehliadli.
Dohoda podľa vládneho materiálu implementuje rozsudok Súdneho dvora EÚ (SD EÚ) zo 6. marca 2018 vo veci C-284/16, Achmea proti Slovenskej republike, ktorým súd rozhodol, že systém arbitráží medzi investorom a štátom, tak ako je zavedený prostredníctvom bilaterálnych dohôd o ochrane a podpore investícií uzavretých medzi členskými štátmi únie, je nekompatibilný s právom EÚ.
Ratifikáciou dohody by malo dôjsť k ukončeniu zmlúv, ktoré dávali zahraničným investorom privilegované postavenie žalovať vlády v arbitrážnom konaní. O žalobe rozhodoval súkromný tribunál vytvorený ad hoc spravidla z troch dobre platených sudcov.
Starý spor s ČSOB a novší s Achmeou
Dohoda sa vzťahuje na všetky rozhodcovské konania medzi investorom a štátom podľa bilaterálnych zmlúv, ale aj iných vrátane Dohovoru o riešení sporov z investícií medzi štátmi a občanmi druhých štátov (dohovor ICSID).
Práve na jeho základe Československá obchodná banka (ČSOB) žalovala Slovenskú republiku vo Washingtone a arbitrážny súd rozhodol v jej prospech. Našu republiku to v roku 2005 stálo 25 miliárd slovenských korún!
Holandská firma Achmea – stopercentný akcionár zdravotnej poisťovne Union – odvolávajúc sa na Dohodu medzi ČSFR a Holandským kráľovstvom o podpore a vzájomnej ochrane investícií, žalovala Slovensko dvakrát: v roku 2014 a v inej veci v roku 2018. Neuspela ani raz. SD EÚ so sídlom v Luxemburgu po odvolaní sa štátu jej nároky neuznal.
V druhom prípade, keď sa Achmea obrátila so žalobou na nezávislý arbitrážny súd vo veci zákazu zisku zdravotných poisťovní, Slovensko na ňom spor prehralo. Hrozilo mu, že bude musieť zaplatiť 22 miliónov eur. SD EÚ tentoraz nielenže dal za pravdu nášmu štátu, no rozhodol, že bilaterálne zmluvy o ochrane investícií medzi členskými krajinami EÚ nie sú zlučiteľné s právom únie a nebude možné sa podľa nich obracať na súkromné rozhodcovské tribunály a obchádzať národné súdy tak ako dosiaľ.
Investori diktovali domácu politiku
Zahraniční investori boli v sporoch proti štátom úspešní aj preto, lebo využívali služby renomovaných právnických firiem, ktoré si z arbitrážnych konaní urobili výnosný biznis. Podľa štúdie Corporate European Observatory „Ako profitovať z krízy“ právne služby v rozhodcovskom konaní stoja medzi 8 až 30 miliónmi dolárov, napríklad členovia tribunálu v ICSID berú za deň 3 000 USD! Ak chcú vlády uspieť, musia si najímať rovnako drahé firmy. Pritom nemajú záruku, že uspejú. Ani americká firma Shearman & Sterling nám spor proti ČSOB nevyhrala.
Zahraniční investori možnosť arbitrážneho konania v bilaterálnych zmluvách často zneužívajú, aby presadili svoje záujmy hoci aj v protiklade so spoločenskými záujmami, akými sú ochrana zdravia alebo životného prostredia.
Súdne trovy sú však iba kvapkou v mori. Požadované kompenzácie za údajné straty spôsobené zahraničnému investorovi politikou štátu, v ktorom investujú, sú miliardové. V máji 2012 napríklad švédska firma Vattenfall podnikajúca v energetike na základe zmluvy o Energetickej charte začala konanie proti Nemecku a požadovala od neho kompenzáciu vo výške 5 miliárd dolárov za to, že sa vláda v Berlíne rozhodla vycúvať z jadrovej energetiky. Možno i preto je Švédsko jedným z piatich štátov, ktoré sa zatiaľ k Dohovoru nepripojili.
Zahraniční investori možnosť arbitrážneho konania v bilaterálnych zmluvách často zneužívajú, aby presadili svoje záujmy hoci aj v protiklade so spoločenskými záujmami, akými sú ochrana zdravia alebo životného prostredia. Philip Morris žaloval Austráliu za protifajčiarsku legislatívu a v príkladoch by sme mohli pokračovať.
Ale takéto konanie nie je typické iba pre investorov spoza hraníc. Poštová banka podľa bilaterálnej zmluvy medzi SR a Helénskou republikou žalovala Grécko za stratu, keď v roku 2010 kúpila časť jeho dlhu napriek tomu, že už vtedy ho Standard & Poor’s kategorizoval ako „junk“, teda vysoko rizikový.
Oportunizmus Európskej únie
Kauza Achmea nebola prvou, ktorá poukazovala na nezlučiteľnosť európskej legislatívy s bilaterálnymi investičnými zmluvami. Európska komisia ich kritizovala už dávnejšie.
Napriek tomu bol rovnaký mechanizmus riešenia sporov medzi investormi a štátmi známy pod skratku ISDS zakotvený do návrhu Transatlantickej zmluvy o obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) medzi EÚ a Spojenými štátmi. Jej prijatie prekazila iba nová americká administratíva.
Až po enormnom tlaku občianskej verejnosti, proteste stovky európskych právnikov a odporu Valónska proti ISDS v obchodnej zmluve s Kanadou (CETA) urobila komisia viaceré zmeny, ktoré by mali viesť k objektívnejšiemu rozhodovaniu sporov medzi zahraničnými investormi a štátom. Odborníci však zostávajú skeptickí, či to tak bude naozaj.