Začneme si väčšmi všímať, ako prirodzene a nevyhnutne prebieha generačná výmena živnostníkov, podnikateľov a iných samostatne zárobkovo činných osôb. S akými problémami sa musia pri tom neraz boriť.
Začiatkom 90. rokov minulého storočia sa vrátili do nášho života pojmy ako podnikanie, živnostník, slobodné povolanie, obchodná spoločnosť a mnohé ďalšie. Niektorí začali podnikať, vykonávať súkromnú prax a hospodáriť, lebo nemali iné východisko, iní z nadšenia zo slobody a z príležitostí, no a viacerí aj z prebytku kapitálu a skúseností z minulých čias.
Väčšina však začínala z ničoho, bez privatizácie a reštitúcií majetku či úverových manévrov v tom období takých bežných a obľúbených. Boli odvážnymi priekopníkmi bez potrebného kapitálu, skúseností a poznatkov.
Otvárali obchodíky, prevádzky služieb, ambulancie, kancelárie a dielne. Samozrejme, v prenajatých priestoroch s nevyhnutným počtom zamestnancov a, prirodzene, ako fyzické osoby. Každý chcel znižovať svoje náklady a rozvíjať firmu.
Cestou bolo dopracovať sa k vlastným prevádzkovým priestorom a zariadeniam aj za cenu veľkého rizika a vysokých úrokov z úverov bežne aj nad 20 percent. Zo zdanených príjmov a z vlastných rodinných vkladov do podnikania splácali úvery a pôžičky.
Zákony a pravidlá by sa nemali prijímať podľa zaužívaných šablón nazerania na všetkých podnikateľov ako na potenciálnych podvodníkov a špekulantov.
Odvtedy ubehli už tri desaťročia a mnohí takíto veteráni pracujú vo vysokom dôchodkovom veku i dnes. Dôvodom nie sú len finančné benefity alebo záľuba v práci, ale aj mnohé prozaickejšie dôvody, ako je nedostatok niektorých profesií a hotových odborníkov, často i obavy z bez odbornej pomoci sotva zvládnuteľného procesu ukončenia alebo odovzdania svojej činnosti, firmy.
Na výber sú dve možnosti. Buď ukončia podnikanie a vysporiadajú si majeti záväzky, alebo vhodnou formou zabezpečia kontinuitu prevádzky prostredníctvom svojich potomkov či iných záujemcov. No a tu nastáva to nepríjemné precitnutie pri zdanení a zaplatení odvodov z prácne nadobudnutého majetku počas podnikania, najmä v prípade nehnuteľností.
Ich trhová hodnota časom stúpla, no zostatková je veľmi nízka, obyčajne nulová. V prípade predaja takejto budovy napríklad v hodnote 250-tisíc eur zaplatí dôchodca na sklonku svojho podnikania na daniach a zdravotných odvodoch 86-tisíc eur. Slovom, osemdesiatšesťtisíc, čo je viac ako tretina z dosiahnutého príjmu.
Druhá možnosť je takzvaná transformácia fyzickej osoby na právnickú a formou predaja celého podniku previesť majetok, práva a záväzky na novú vlastnú, prípadne rodinnú spoločnosť. Tak sa zabezpečí kontinuita podnikania po všetkých stránkach, vrátane prevodu zamestnancov.
Tu však okrem už spomenutého zdanenia musí takáto osoba zabezpečiť ešte aj prostriedky vo výške kúpnej ceny podniku, ktoré zaplatí a prevedie prakticky sama sebe z právnickej osoby na fyzickú, čo je v podstate nereálne. V skutočnosti pritom ale nezíska žiadny zdaniteľný príjem.
Vieme, že štát nie je naozaj odkázaný na takéto neprimerané zdanenie zaslúžilých samoživiteľov, ktorí za obdobie svojho pôsobenia bežne zaplatili za seba a svojich zamestnancov na daniach a odvodoch i vyše 150-tisíc eur. V prípade platiteľov DPH až vyše štvrť milióna.
Štát a poisťovne by mali mať eminentný záujem aj o takúto „drobnú zamestnanosť“, aby o stabilné príjmy v budúcnosti neprišli pre krátkozrakosť a ľahostajnosť. Zákony a pravidlá by sa nemali prijímať podľa zaužívaných šablón nazerania na všetkých podnikateľov ako na potenciálnych podvodníkov a špekulantov.