Po skončení prvých dvoch funkčných období sa nechal elegantne nahradiť Dmitrijom Medvedevom a odišiel na post premiéra, odkiaľ fakticky riadil štát naďalej, aby sa potom opätovne ujal najvyššej ústavnej funkcie. Tentoraz si však pokračovanie svojej moci zaistil otvorene, bez akéhokoľvek rešpektu k ústavným zvyklostiam, najprv „vynulovaním“ funkčných období a následne schválením tohto kroku referendom.
Popri teoretickom umožnení Putinovho nepretržitého vládnutia až do roku 2036, t.j. do svojich 83 rokov, však ústavné zmeny prinášajú celý rad ďalších opatrení. Posilňujú právomoci prezidenta vo vzťahu k premiérovi, ale aj právomoci centra vo vzťahu k regionálnej a miestnej samospráve. Ak dovtedajšia dikcia ústavy hovorila o Rusku ako o mnohonárodnostnom štáte, podľa novej ústavy dostáva ruský národ pozíciu štátotvorného národa. Výrazne sa však obmedzuje aj autonómia súdnej moci, keďže Ústavný súd RF, Najvyšší súd a iné federálne súdne inštancie strácajú možnosť zvoliť si predsedov a podpredsedov sami, podľa novej platnej úpravy budú menovaní na základe rozhodnutia prezidenta.
Rozsahom zmien možno hovoriť už nie len o novelizácii ústavy, ale de facto o prijatí nového ústavného dokumentu. Kým Boris Jeľcin predpokladal začlenenie Ruska do spoločenstva demokratických štátov, nová, „putinovská“ ústava zakotvuje nadradenosť domáceho zákonodarstva nad medzinárodnými záväzkami, prijatými Ruskom. To je jednoznačné vyjadrenie koncepcie „suverénnej demokracie“. Navyše, nová ústava potvrdzuje nielen konzervatívne smerovanie ruskej spoločnosti (napr. z hľadiska definície manželstva ako zväzku muža a ženy, ústava zdôrazňuje kontinuitu súčasnej Ruskej federácie a ZSSR), ako aj úlohu pravoslávnej cirkvi ako súčasti ruského dedičstva. „Putinovská“ ústava posúva Ruskú federáciu do úlohy ruského národného štátu, čo pri vysokom početnom zastúpení a populačnej dynamike neruských a nepravoslávnych etník môže vyvolať v budúcnosti destabilizačné tendencie. Zároveň však Putinova administratíva reagovala aj na prejavy sociálnej nespokojnosti, keďže nová ústava garantuje pravidelnú indexáciu dôchodkov a úroveň minimálnej mzdy na úrovni minimálne životného minima.
Ústavné zmeny boli ohlásené ešte v januári, a schválené Federálnym zhromaždením v marci 2020. „Všeruské hlasovanie“, ktoré sa skončilo 1. júla, prebehlo podľa očakávaného scenára, v čase, keď poklesla nespokojnosť obyvateľstva a uvoľnili sa reštriktívne opatrenia prijaté v súvislosti s pandémiou Covid-19.
Do nových prezidentských volieb je ešte relatívne ďaleko, keďže sú plánované na rok 2024. Aj súčasná kampaň, ktorej je referendum súčasťou, pripravuje ruskú spoločnosť a svet na pokračovanie Putinovej vlády aj po skončení dvoch funkčných období, ktoré mu predpisovala stará ústava. Hlavným cieľom prijatých zmien je však stabilizovanie súčasného ideologického smerovania krajiny a charakteru režimu aj po odchode Putina z postu prezidenta. Jednou zo zmien je aj garantovanie doživotnej imunity prezidenta po skončení jeho pôsobenia vo funkcii. Napokon, o charaktere režimu svedčia aj informácie niektorých médií, podľa ktorých text ústavy s uvedenými zmenami bol predávaný v moskovských kníhkupectvách ako „oficiálne znenie“ základného zákona ešte pred konaním referenda.