Jednu dobrú prácu opíšu tridsiati a všetci vystupujú ako autori. Ich školitelia si to nevšimnú, lebo majú inú prácu a máme hneď o tridsať vysokoškolských absolventov viac. Je alebo nie je podvádzanie v našej povahe?
Sme malá krajina, aj za socializmu existoval len určitý obmedzený počet vysokých škôl, a to pre obmedzené množstvo schopných pedagógov. Museli spĺňať určité kritériá, a to bolo vždy ťažké.
Po revolúcii sa akože schopní pedagógovia náhle rozmnožili, akoby predtým niekde ticho spali a štrnganie kľúčmi ich doslova vyrazilo z postelí. Zrazu bolo pre nich málo vysokých škôl, tak sme rozhodli, že vzniknú aj s filiálkami doslova v každom väčšom okresnom meste. Alma mater, univerzitná pôda, fakulty boli posvätné pojmy, kde podobne ako v kostoloch nerozkazovala svetská moc, ale myšlienky a sily intelektu. To u nás už dávno neplatí.
Vyštudoval som medicínu za socializmu a pozostatky éry, keď sa okolo starších vysokoškolských pedagógov grupovali nádejní adepti vedy, výskumu alebo iba jednoducho dobrej praxe, som ešte našťastie zažil. Ale nie nadlho. Postupne mizli ako chrústy v lete, zničila ich chémia socializmu.
Protekcionárstvo na podklade priateľských liniek, rodinných väzieb alebo korupcie je v našich končinách dodnes bežné. Som presvedčený, že ide o následok totalitného systému, lebo v predmníchovskej republike také čosi nebolo možné.
Aj na mňa sa nalepila chuť tváriť sa lepším, ako som bol. Na strednej škole sme opisovali nielen z „ťahákov“ ale bezmedzne jeden od druhého. Až ako starý doktor som vo Veľkej Británii zahanbený zistil, že pri testoch, ktorých sme robili každý rok niekoľko, sa neodpisuje, bolo to pod úroveň Angličanov. Každý z mojich kolegov si známym gestom ruky zatienil ten svoj, aby som mu do neho nevidel. V túžbe po spravodlivosti musíme vždy začať od seba.
Protekcionárstvo na podklade priateľských liniek, rodinných väzieb alebo korupcie je v našich končinách dodnes bežné. Som presvedčený, že ide o následok totalitného systému, lebo v predmníchovskej republike také čosi nebolo možné.
Poznám z rozprávania svojich blízkych, že aj deti veľmi vplyvných a bohatých ľudí snažiacich sa presadiť ich do škôl, na ktoré intelektuálne nestačili, boli buď neprijaté, alebo následne vylúčené pre neprospech. A nik nepátral po tom, či sa tak stalo oprávnene. Jednoducho sa tomu verilo a rodičia sa usilovali nájsť svojmu synovi či dcére niečo iné.
Ako konzultant v Spojenom kráľovstve som mal na starosti aj čerstvých absolventov medicíny. Raz aj jedného Araba, ktorý bol najhlúpejší, nie intelektom, ale úrovňou poznania. Žiaľ, išlo o slovenského občana, ktorý skončil štúdiá v Košiciach.
Nevedel doslova nič, na rozdiel od rovnako starých Britov alebo rovesníkov z Európskej únie. Bol z nich ale najbohatší, lebo pochádzal zo zámožnej rodiny. Pravdepodobne si skúšky u nás kupoval. Nie je to iba jeho hanba, ale predovšetkým naša.
Socializmus deformoval nezávislosť univerzitných profesorov a postupne ich nahrádzal svojimi kádrami, ktoré sa nikdy neštítili hocičoho, len aby sa udržali na miestach. Po revolúcii sa títo „perspektívni koryfeji“ opevnili vo svojich pozíciách, nedali sme ich dolu, lebo sme boli nežní, zamatoví. A mnohí sú tam doteraz.
Vtedy zo strachu pred vládnou mocou zatvárali nielen obe oči, no pri skúšaní prominentov si priamo vypli mozgy a schovali hlavy do piesku, len aby ich nemuseli vyhodiť, ak boli nedostatočne pripravení. Teraz robia to isté, lebo pre týchto ľudí nie je problém zmeniť jednu modlu za inú, v tomto prípade za peniaze. Cieľová skupina ich pomoci je však tá istá – ambiciózna mentálna subnorma.