Zrútenie prvej Talianskej republiky priviedlo do centra politického diania postkomunistov a „postfašistov“. Na Slovensku boj proti korupcii bez debaty o širších aspektoch politiky zmietol zo scény dlhoročný dominantný subjekt na pravici – SDKÚ-DS a o osem rokov prispeli k rozkladu Smeru-SD.
Na ich miesto prišli strany zastupujúce politických podnikateľov, s malým počtom členov, bez regionálnych a lokálnych štruktúr, formalizovaných pravidiel vnútrostraníckeho života, ale s vybudovaným marketingom zameraným viac na propagáciu osoby lídra než politického programu. Praktiky premiéra Igora Matoviča teda nie sú len o jeho svojskom štýle vystupovania. Matovič a Kollár reflektujú v moderných dejinách Slovenska dosiaľ bezprecedentný štýl vládnutia. Ani zďaleka teda nejde iba o dve svojrázne diplomovky spred dvoch desaťročí, ktorých autori sa zhodou okolností stali po prezidentke dvoma najvyššími ústavnými činiteľmi.
V roku 1989 sa aj občania Slovenska prihlásili k svetu, založenému na úcte k formálne definovaným pravidlám hry. V tomto svete sa prijímanie rozhodnutí a politická komunikácia realizujú prostredníctvom inštitúcií. Súčasťou jeho pravidiel je aj zodpovednosť za svoje činy. Súčasná vládna garnitúra všetky uvedené zásady flagrantným spôsobom ignoruje. Igor Matovič sa tak odlišuje nielen od svojho predchodcu, ale aj od všetkých doterajších predsedov (a predsedníčky) vlády, ktorí sa na tejto stoličke vystriedali po roku 1989. Je premiérom, ktorý fakticky nemá hovorcu, za čo si už vyslúžil prezývku Hovorca premiéra. Je premiérom, ktorý nekomunikuje prostredníctvom štandardných komunikačných kanálov, a neraz aj jeho vlastní koaliční partneri sa o jeho najbližších krokoch dozvedajú z médií, respektíve zo sociálnych sietí. Počas summitu EÚ len minimálne referoval o reálnych problémoch, ktoré boli predmetom rokovaní.
Matovič a Kollár reflektujú v moderných dejinách Slovenska dosiaľ bezprecedentný štýl vládnutia. Divadelným politickým štýlom premiéra a nástupom militantného konzervativizmu sa Slovensko začína približovať ostatným visegrádskym susedom. Matovič pritom má výhodu paralyzovanej opozície s mizivým morálnym kreditom a ešte nižším koaličným potenciálom.
Hoci Slovensko nemalo núdzu o silné osobnosti na čele vlády, Igor Matovič dovádza štýl príznačný skôr pre režimy v postsovietskych republikách do absolútnej dokonalosti. V prípade premiéra a ním vedenej politickej strany (či skôr kvázikoalície?) Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti nemôžeme hovoriť ani o etablovaných mechanizmoch kontroly a vertikálnej zodpovednosti, aká bola prítomná dokonca aj v tak autoritatívne riadenom zoskupení, akým bolo Hnutie za demokratické Slovensko vedené Vladimírom Mečiarom.
Netransparentný výber prednostov okresných úradov, neopierajúci sa ani len o nominácie z neexistujúcich straníckych štruktúr, či škandál bývalého štátneho tajomníka ministerstva vnútra Lukáša Kyselicu ukazujú, že máme do činenia s postupnou vedomou alebo nevedomou deštrukciou inštitúcií, prostredníctvom ktorých sa realizujú politické procesy v moderných demokraciách. Ich deštrukcia pripomína obdobie tretej vlády V. Mečiara, ktorý, pri všetkých výhradách proti jeho osobe, minimálne pred rokom 1994 politické inštitúcie moderného štátu pomáhal budovať. Účelovo prijímané zákony, neraz v rozpore s duchom programového vyhlásenia vlády, sú sprevádzané aroganciou voči kritikom vlády a konštruovaním obrazu vlastnej morálnej nadradenosti. Namiesto sveta transparentných pravidiel, ktoré si ctia predstavitelia štátu, aj keď sú pri moci, dominuje extrémne osobný štýl vládnutia.
Treba však uznať, že premiér si počína úspešne. Spolu s predsedom NR SR prežil hlasovanie o dôvere, hoci Matovič sa svojim koaličným partnerom zo SaS a Za ľudí predtým na facebooku surovo a vulgárne vysmial. Podporili ho, možno s vedomím, že v opačnom prípade by sa voľby 2020 pre nich stali poslednými voľbami, v ktorých niečo znamenali. Divadelným politickým štýlom premiéra a nástupom militantného konzervativizmu sa Slovensko začína približovať ostatným visegrádskym susedom. Matovič pritom má výhodu paralyzovanej opozície s mizivým morálnym kreditom a ešte nižším koaličným potenciálom. Keď podpredseda strany Za ľudí Michal Luciak nevylúčil možnú spoluprácu so vznikajúcou stranou Petra Pellegriniho, vyvolal aj vo vlastnej strane búrku nevôle. Táto strana tak môže buď ísť do opozičnej osamelosti (kam sa jej nechce), alebo prijať plnú zodpovednosť za politiku premiéra. Škrípanie zubami jej kredit nezachráni.
Matovičovo vládnutie naznačuje nové delenie spoločnosti. Namiesto delenia na pravicu a ľavicu si nová vláda osvojila „antislniečkarsky diskurz“ Roberta Fica, ale niekdajších slniečkarov premiér nazýva podstatne vulgárnejšie – „múdrosráči.“ Keď mestské stredné vrstvy nedokážu pochopiť spojenie demokratickej otázky s otázkou sociálnou, môže sa stať, že mestskí liberáli zostanú práve pre svoju vlastnú predstavu morálnej nadradenosti, ktorú však zdieľajú už iba oni sami, osamotení. Podobne ako sa to stalo v Poľsku a v Maďarsku.