O politickej nevzdelanosti, chaose a nápadoch

To, čo máme dnes na našej politickej scéne, nemožno nazvať inak ako chaos. Nie, nejdem teraz hovoriť o vládnej politike (ktorá síce nie je chaos, nepochybne však kakofónia „nápadov“ a nezladiteľných akcií, ktoré napokon nepovedú k žiaducemu výsledku ani v jednej oblasti...). Mám na mysli chaos v politickej identifikácií strán a ich predstaviteľov.

16.08.2020 14:00
debata

Víťazka duelu v strane Za ľudí Veronika Remišová chce „stredovú stranu“; Andrej Kiska chcel stranu „bez ideologických nánosov“ a Remišovej oponent Miroslav Kollár (aj keď svojimi vyjadreniami bol už čitateľnejší) zasa stranu „strednej triedy“. Matovič má stranu „obyčajných ľudí“ a jej neobyčajnosť spočíva v tom, že jediný, kto vie určiť, čo to tá „obyčajnosť“ je, je sám Igor Matovič.

Samozrejme, podľa toho, ako sa mu hodí. Boris Kollár je osobne síce jasne vyhranený a svojimi názormi zapadá medzi sesterské európske ultrapravicové strany, ktoré si sám vybral, no jeho strana má tekutý profil. Tvaruje sa podľa toho, ako sa predsedovi zažiada. Kotlebova strana je jasne klérofašistická, ale jej paradoxom je, že venuje obrovské úsilie tento svoj profil schovať či aspoň zamaskovať. O ľavom spektre som písal v minulom príspevku tu v Pravde, s konštatovaním, že sociálnych demokracií sa nám urodilo ako maku, ale iba v názvoch a predsavzatiach. Reálny sociálnodemokra­tický program som zatiaľ nenašiel ani v jednej.

Najplodnejší kvas dnes nepochybne prebieha v Progresívnom Slovensku. Zreteľne si uvedomujú dôležitosť ideologickej profilácie. Aká však bude, veru nevieme.

Čo chcem povedať, je jednoduché: Lídri a vedenia našich strán nemajú v podstate žiadnu politickú orientáciu, teda niečo viac ako len temné a rozmazané smerovania doprava či doľava. Osobná ideovo-politická výbava, hodnotová vyhranenosť a integrita úplne chýbajú. Nevedia, kam reálne patria, čo je len svedectvo neuveriteľnej úbohosti slovenskej politickej reprezentácie.

Slovenský národ sa stal permanentnou obeťou síce politicky dokonale nevzdelaných, zato nesmierne „nápaditých“ politikov.

A nielen to. Nemajú ani minimálnu programovú vybavenosť. Za desať rokov v Európskom parlamente som sa s ničím podobným nestretol. Vždy bol každý formálne zaradený v nejakej historicky osvedčenej politickej rodine (liberálov, zelených, sociálnych demokratov, ľudovcov atď.), ale i v rámci rodiny vedel, či patrí k tomu, alebo onomu prúdu, a hlavne prečo. Aby neprišlo k omylu, nepožadujem politologické vzdelanie alebo znalosti. Politická orientácia sa nerodí z čítania vedeckých štúdií, býva výsledkom osobného politického vývoja a cesty. Ale túto cestu každý, kto v politike niečo znamená, absolvoval už od študentskej mladosti. Cez mládežnícke organizácie, v ktorých naberal prvé skúsenosti a hodnotové postoje, potom v rámci strán nespočetnými politickými vzdelávacími programami.

Každá politická strana má svoje vzdelávacie nadácie. Ak by si niekto myslel, že sú to propagandistické úderky, hlboko sa mýli. Je to hĺbkové vzdelávanie v oblasti riadenia štátu, verejnej správy, právneho systému. A potom jednotlivé politiky: Samozrejme, už z pohľadu, ako si sociálnu, hospodársku alebo zelenú politiku predstavujú sociálni demokrati, liberáli alebo konzervatívci… Ale na tento účel sú všetky nadácie malými výskumnými a programovacími centrami, ktorých úlohou je permanentne pracovať na riešeniach konkrétnych spoločenských problémov a v tomto zmysle vzdelávať členov strán.

To je niečo, čo Slovensko absolútne nepozná. Stranícke vzdelávanie sme odmietli, však to robili komunisti! Lenže problém netkvie v tom, že to robili komunisti, ale v tom, že to nemohli robiť iní, že sme nemali pluralitu politického vzdelávania. A keďže sme nezriadili vzdelávacie nadácie hneď po páde komunizmu (ako povedzme v Nemecku v rámci denacifikačného procesu) a ani neskôr, tak nám síce zostala pluralita, ale pluralita nevzdelania.

Keď čítate statusy Igora Matoviča, je úplné zrejmé, že nemá elementárnu predstavu o právnom štáte. Rovnako ju nemá ani ministerka spravodlivosti Mária Kolíková, hoci voľby vyhrali s heslom boja za právny štát. A pani prezidentka síce v správnom zápale za právny štát vracia Národnej rade zákony, ktoré pokladá za protiústavné, ale vo svojej argumentácii nazýva Ústavný súd „odborným orgánom“ (je súdnou mocou), Národnú radu označuje ako „politický orgán“ (je zákonodarnou mocou), atď.

A to sa vôbec nevyjadrujem k tvorbe programov politických strán. Vo väčšine strán neprebieha žiadna programová činnosť, iba sa občas spoľahnú na toho-ktorého odborníka. Však ty tomu rozumieš a si s nami, veríme ti! A tak je celá politika založená na tom, čo sa už dnes stalo bežnou rétorickou figúrou v žurnalistickom žargóne, na „nápadoch“. A taľafatky o tom, čo je a čo nie je dobrý „nápad“, sa stali bežnou súčasťou komunikácie aj vrcholových politikov. Nuž, slovenský národ sa stal permanentnou obeťou politicky dokonale nevzdelaných, zato nesmierne „nápaditých“ politikov. Riadenie štátu a vytváranie životných podmienok celej populácie si však nevyžaduje „nápady“, ale premyslené a racionálne riešenia problémov.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #sociálna demokracia #Igor Matovič #Boris Kollár #Veronika Remišová #nevzdelanosť