V Slovinsku sa protesty začali vzápätí po vyhlásení karantény koncom apríla. Posledná veľká vlna protestov otriasla krajinou na prelome rokov 2012 a 2013 v dôsledku krízy v eurozóne, ktorá mala negatívny vplyv na životnú úroveň. Zvýšil sa počet neistých foriem zamestnania najmä medzi mladými ľuďmi. Slovinský model z 90. rokov založený na kompromise medzi kapitálom a prácou už neexistuje.
Nová ľavica v Slovinsku
Z protestov proti úsporným opatreniam a korupcii vznikli nové strany. Väčšina z nich stavila na moralizujúcu protikorupčnú politiku. Ale väčšmi ako o strany ide o marketingové produkty podobné mnohým na Slovensku. Tam sa však zrodila aj ľavicovo orientovaná Levica, ktorá už má zastúpenie aj v parlamente. Prijala dôsledné stanoviská proti „neistej práci“, za právne zakotvenie minimálnej mzdy i sociálny štát.
Celkovo je v Slovinsku stranícky systém nestabilný a polarizovaný. Existuje centristický (a neoliberálny) tábor a nacionalistické pravicové (a ekonomicky tiež skôr neoliberálne) zoskupenie okolo najsilnejšej strany – Slovenka demokratska stranka (SDS), ktorú vedie Janez Janša. Je to politický spojenec maďarského Fideszu. Podobne ako Viktor Orbán aj Janša začal svoju politickú kariéru koncom 80. rokov a čoraz viac sa posúva ku krajnej pravici.
Demonštrácie v Slovinsku smerujú proti nacionalistickej politike pravice, v Srbsku a Bulharsku sa protestujúci usilujú spochybniť oligarchický charakter štátu.
Po voľbách v roku 2018 sa proti Janšovi vytvorila nestabilná koalícia s určitou podporou Levice. Začiatkom tohto roku sa začala rozpadávať. Premiér Marjan Šarec sa pokúsil vyvolať predčasné voľby, no prepočítal sa. Dvaja z malých koaličných partnerov v poslednej chvíli zmenili postoje k tomu.
Janša hneď na začiatku pandémie vytvoril novú vládu. Jeho prioritou nebolo riešenie ekonomických a sociálnych dôsledkov koronakrízy. Namiesto toho chcel prevziať kontrolu nad štátnymi agentúrami, útočiť na novinárov a verejné médiá podľa maďarského či poľského modelu.
Politická kultúra v Slovinsku sa od tej v Maďarsku a v Poľsku veľmi líši. Antifašistická tradícia prameniaca z odporu proti okupačným mocnostiam počas druhej svetovej vojny v podstatnej časti obyvateľstva stále živí odmietanie nacionalistickej pravice.
Prvé kroky Janšovho kabinetu vyvolali protesty v Ľubľane už koncom apríla. Ústrednou požiadavkou bola rezignácia vlády. Na rozdiel od rokov 2012 a 2013 dnes zohrávajú sociálno-ekonomické požiadavky okrajovú úlohu. Súčasný premiér sa z nedávnej minulosti poučil. Tentoraz bol v riadení hospodárskej krízy flexibilnejší.
V Srbsku oligarchovia ovládajú médiá
Vo dvoch ďalších ohniskách protestov – v Srbsku a Bulharsku – je hospodárska i sociálna situácia oveľa horšia ako v Slovinsku. Obom balkánskym krajinám vládne pravica úzko prepojená s podnikateľmi, ktorí okrem iného poskytujú lacnú pracovnú silu pre zahraničných investorov.
V Srbsku oligarchovia blízki vládnucej Srpskej naprednej stranke (SNS) ovládajú väčšinu médií. V Bulharsku Bojko Borisov z konzervatívnej strany Občania za európsky rozvoj Bulharska (GERB) vládne s podporou krajne pravicových formácií s fašistickými tendenciami.
Obmedzenie pohybu dočasne ukončilo vlnu protivládnych protestov. Vláda Aleksandara Vučića (SNS) zaviedla jednu z najprísnejších foriem karantény v Európe a dočasne epidémiu zastavila. Počas predvolebnej kampane však tieto opatrenia pozastavila. Náhle sa mohli konať masové zhromaždenia. SNS bola už vopred presvedčená o svojom úspechu, pretože hlavné opozičné strany bojkotovali júnové voľby tvrdiac, že podmienky politickej súťaže nie sú rovné.
Po voľbách sa počty chorých na COVID-19 začali prudko zvyšovať. Vláda mala v úmysle obnoviť karanténu, a preto sa opäť naštartovali masové demonštrácie. Vučićov kabinet musel čiastočne ustúpiť. Viac ako dvetisíc lekárov však podpísalo petíciu, v ktorej kritizujú kroky zdravotného krízového štábu.
Bulharov trápi korupcia politikov
V Bulharsku protestné zhromaždenia vyvolalo okaté bohatstvo a beztrestnosť politikov. Týkali sa aj nelegálnej vily kontroverzného politika Ahmeda Dogana. Po zverejnení kauzy nasledoval malý protest, ktorý bol potlačený. Prezident Rumen Radev, nezávislý socialista, zásah polície ostro kritizoval.
Ľudia v uliciach požadovali rezignáciu vlády a hlavného prokurátora. Borisov prepustil niekoľkých ministrov, ale protesty to nezmiernilo. Ich nosnou zložkou je najmä vysokoškolská mestská mládež, no politicky sú demonštranti rôznorodí. Zhoršujúca sa ekonomická situácia tvorí pozadie protestov, ale nie je ich explicitnou témou.
Zatiaľ čo demonštrácie v Slovinsku smerujú proti nacionalistickej politike pravice, v Srbsku a Bulharsku sa protestujúci usilujú spochybniť oligarchický charakter štátu. Ich požiadavky sú politické, no zároveň často prejavujú hlbokú nedôveru voči politike všeobecne. Protesty v týchto krajinách zatiaľ vládnuce strany nedokázali zásadne spochybniť. Ich Achillovou pätou je slabý tlak a čiastočne aj absencia politických alternatív.