Nikdy som sa osobne nestotožňoval s Budajovým antikomunizmom. Nie preto, že by som mal akékoľvek sympatie ku komunizmu, ale preto, že buď nemieril na podstatu veci, alebo viedol k diskriminácii ba i porušovaniu politických a občianskych práv.
Nikdy som nepodporoval ani zákaz komunistickej strany, ani lustračný zákon, na ktorý napokon Budaj – asi neoprávnene – doplatil. Presviedčal som Alexandra Dubčeka, osobne aj písomne, aby „lustrák“ nepodpísal, a jeho podpis pod ním nie je. Lebo ak chceme mať demokraciu, tak dôsledne, s rovnakým metrom na každého.
Bolesť, ktorá nemizne
Budajova iniciatíva, ktorú predkladá v podobe zákona poslankyňa Anna Remiášová, má však racionálne jadro aj etické oprávnenie. Etické najmä preto, lebo vzdá hold obetiam invázie i okupácie, a všetky obete si to nespochybniteľne zaslúžia. Aj ich rodiny, pretože utrpenie zo straty blízkeho prežívali a prežívajú do konca života.
Bolesť zo straty mizne iba smrťou samotného postihnutého. Táto dvojitá bolesť má byť aj starosťou verejnosti. Pani Remiášová síce nie je obeťou okupácie, ale Mečiarovej zvrátenej svojvôle, a to jej dáva morálnu legitimitu oživovať spomienku na obete akejkoľvek zvole. A tou bola i okupácia Československa.
Nesúhlasím s prezidentkou Čaputovou, ktorá konštatovala, že „pásy tankov s konečnou platnosťou rozdrvili teóriu, že socializmus môže byť aj demokratický“. Presne opačne: pásy tankov iba dokázali, že sovietizmus nebol socializmom a že pokus o demokratický socializmus bol rozdrvený pre ruské geopolitické záujmy.
Zachytil som debatu vo verejnosti, kde časť diskutujúcich odmietala pripomínanie si okupácie ako protiruskú hystériu. Lenže tu ide hlavne o nás. Okupácia mala niekoľko nezvrátiteľných dôsledkov. O obetiach som už hovoril, dôvodová správa ich podrobne vymenúva: od priamych obetí na životoch počas invázie aj za ďalšej prítomnosti sovietskych vojsk u nás – a tie sa rátajú na stovky. Potom nútená emigrácia.
V správe ešte chýbajú všetci tí, ktorým nesúhlas s okupáciou zničil život. Nie preto, že boli vylúčení zo strany, to by nás z hľadiska občianskej verejnosti nemuselo zaujímať, no preto, že stratili zamestnanie, prenasledovala ich ŠtB, diskriminovali ich rodinných príslušníkov, predovšetkým deti atď. Takých bolo len na Slovensku vyše 100-tisíc. O kriminálnej činnosti časti príslušníkov okupačných vojsk tiež netreba mlčať.
Invázia a okupácia boli porušením medzinárodného práva a zbavením suverenity československého štátu.
Radikálny názorový posun ľavičiarov
Pred piatimi rokmi, ešte ako poslanec Európskeho parlamentu, som na výročie invázie 21. augusta zorganizoval pietnu spomienku pri pamätných tabuliach obetí na budove bratislavskej hlavnej pošty a Univerzity Komenského. Zišla sa tam so mnou skupinka ľavičiarov a mal som pocit, že všetci chápeme, prečo si toto výročie treba pripomínať.
Dnes, keď čítam stanoviská mnohých ľavicovo orientovaných ľudí, vidím radikálny posun. Ten je daný akousi potrebou ukázať obranu Rusov, ba dokonca ich zbaviť viny, veď to boli Sovieti, nie Rusi. Je to iba slovná kazuistika, ale to by ma netrápilo. Ide skôr o symbol toho, ako mnohí ľavičiari prestávajú byť demokratmi i socialistami. Veď invázia a okupácia potlačili práve jedinečný pokus o reformu socializmu, o jeho humanistickú a demokratickú podobu.
Pokus, ktorý Milan Kundera pokladal za jedinečný vklad českého a slovenského národa do svetových dejín, a to prvýkrát od husitského hnutia. Ja s ním súhlasím, hoci sa to zdá trochu patetické. A nesúhlasím s prezidentkou Zuzanou Čaputovou, ktorá vo svojom prejave konštatovala, že „pásy tankov s konečnou platnosťou rozdrvili teóriu, že socializmus môže byť aj demokratický“.
Presne opačne: pásy tankov iba dokázali, že sovietizmus nebol socializmom a že pokus o demokratický socializmus bol rozdrvený pre ruské geopolitické záujmy. Ako tesne po februári 1948 skonštatoval s trpkosťou český socialistický intelektuál Václav Černý: „Sovietizmus nie je socializmus, ľudová demokracia nie je demokraciou a sovietsky slavizmus nie je humanizmus – ale sú to všetko dokopy iba tri formy toho istého násilia, ktorým je pseudokomunistický imperializmus panruský."
Rozmazávaný pohľad na Rusko
Môžem iba smutne konštatovať, že časť slovenskej spoločnosti a dnes nielen ľavicovej, no aj konzervatívnej, často i oprávnený antiamerikanizmus a módny boj proti Západu zastiera a rozmazáva pohľad na Rusko a jeho skutočnú rolu v histórii, najmä tej ľavicovej.
Máme všetky dôvody, aby sme si 21. august ako symbol okupácie a jej obetí pripomínali ako pamätný deň. Z odchodu sovietskych vojsk je zbytočné robiť pamätný deň, lebo celý proces už prebiehal legálnou cestou so súhlasom oboch strán a v rámci novej celoeurópskej reality už nepredstavoval nič výnimočné.
Je dobre, že zákon predkladá poslankyňa Anna Remiášová, ktorá sama stelesňuje memento, že ani zrušenie Mečiarových amnestií jej nedalo zadosťučinenie ako obeti štátnej zvole. Takej istej ako bola invázia do Československa.