Ten dnešný marazmus je výsledkom, paradoxne, dvoch protikladných zlyhaní: neoliberálnej doktríny na jednej strane a neschopnosti Smeru-SD postaviť a zrealizovať alternatívu v podobe solidárnej spoločnosti. Politický boj o túto alternatívu tu existoval už od konca 80. rokov, ekonomicky najmä v konceptoch tzv. gradualistickej transformácie (Komárkov projekt a koncepty Nezávislého ekonomického združenia Slovenska). Boj, ktorý alternatíva solidárnej spoločnosti prehrala. Vyhrala neoliberálna doktrína. Tá vládla v podobe Václavom Klausom pomixovaného thatcherizmu, pinochetizmu, reaganomiky, v koncepte trickle-down ekonomiky; v ideologickej mantre minimálneho štátu, nízkych daní, nechráneného trhu práce, bezhraničnej privatizácie a neregulovaného trhu.
Víťazstvo neoliberalizmu
Tejto doktríne nekriticky podľahla celá intelektuálna elita VPN vrátane jej časti HZDS: Koncept vytvárania „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“ Augustína Mariána Húsku sa v momente, keď sa z papiera stával reálnou politikou, premenil na bezduché a bezhraničné rozkrádanie. A nielen to: Neoliberáli v zajatí svojich ideologických predsudkov vytvorili aj nepriateľskú atmosféru voči všetkým alternatívam označiac ich za protidemokratické, protizápadné a socialistické (rozumej podporujúce lenivosť, neefektivitu a príživníctvo).
Smer sa čiastočne presunul na sociálnodemokratické pole, pokiaľ sa však nezačal topiť v konzervatívno-národnej rétorike na jednej strane a v močiari finančných škandálov na strane druhej. Skrátka, nedokázal postaviť definitívnu alternatívu neoliberálnej doktríne v podobe solidárnej spoločnosti.
Iste, na druhej strane ani alternatívy k neoliberálnej paradigme, ktoré sa rodili v stredoeurópskom priestore, neboli žiadne ideálne lákadlá. Mali dve podoby: V ľavicovom variante vždy nejakú formu etatizmu, ako je štátna sociálna politika, jednotný systém štátneho dôchodkového či zdravotného poistenia, majoritné štátne vlastníctvo strategických podnikov, štátna regulácia cien, atď. A v katolíckom variante zas štátna podpora kresťanských hodnôt, v skutočnosti však prenášanie katolíckej doktríny do činnosti štátnych škôl, zdravotníckych a vojenských zariadení, rozhodovaní súdov a do ústavného systému. Povedané jednoducho, klerikalizácia štátu.
V opozícii k etatizmu, ktorý pripomínal plazivý návrat komunizmu, a aj zo strachu z návratu hnedých čižiem hlinkovsko-ľudáckeho klérofašizmu, sa časti spoločnosti nepochybne neoliberálna politika zdala ako najprijateľnejšia, ako skutočná modernizácia krajiny v súlade so svetovým trendom. Ale treba poznamenať, že väčšina slovenskej spoločnosti sa nikdy s týmto videním nestotožnila. Na tomto fakte sme postavili koncept Smeru. Prvou zásadou bola podmienka „ani Mečiar, ani Dzurinda“, druhou budovanie sociálneho štátu. Tak sa Smer čiastočne presunul na sociálnodemokratické pole, pokiaľ sa však nezačal topiť v konzervatívno-národnej rétorike na jednej strane a v močiari finančných škandálov na strane druhej. Skrátka, nedokázal postaviť definitívnu alternatívu neoliberálnej doktríne v podobe solidárnej spoločnosti.
Časy sa menia, alternatívy niet
Ekonomická kríza rokov 2009 až 2012 síce nepochovala neoliberalizmus, ale rozbila jeho doktrinálne jadro. Pekne som to videl v Európskom parlamente aj na posune inak tradične neoliberálne uvažujúcej Európskej komisie: Jean-Claude Juncker prestal hľadať jediné riešenie v šetrení a finančnej disciplíne a pripravil veľkorysé investičné a sociálne programy. A čuduj sa svete, EÚ sa rýchlo zregenerovala, výrazne poklesla nezamestnanosť, stabilizoval sa ekonomický rast a otvoril sa priestor pre koncept sociálnej Európy.
Dnešná slovenská vláda už viditeľne nedokáže postaviť vládnutie na jednotnom neoliberálnom koncepte tak, ako to robili Dzurindove vlády. Sulíkove „kilečká“ sú už len drobnými neoliberálnymi almužnami podnikateľom. Igor Matovič a Boris Kollár si kupujú časť voličov priam chaotickými štátnymi „podporami“. A Milan Krajniak, ktorý sa sám a teraz už pravdivo označuje za sociálneho konzervatívca (čo mu, iba mimochodom, svedčí viac ako štylizácia za „posledného križiaka“), tak tento Krajniak, aby okrem plátania dier po koronavíruse vôbec robil aspoň nejakú sociálnu politiku, si na výpomoc musel povolať Vladimíra Palka. Obklopený katolíckymi fundamentalistami sa nádeja, že ich Pánboh osvieti a v tomto božskom svetle objavia spásny sociálny program. Neobjavia, lebo fundamentalizmus nie je nikdy v žiadnom „svetle“, ani v tom Božom. Vždy je temnotou… A ukazuje sa, že v tomto ohľade ani zvyčajne nápaditý minister Marek Krajčí neoplýva „vnuknutiami“.
Lenže, nebuďme optimisti. Ani opozícia veľa osvietenia nepobrala, najmenej toho racionálneho. Aj tie jej časti, čo sa deklarujú ako sociálna demokracia, iba do nemoty opakujú prísľuby väčšej starostlivosti o dôchodcov, o ľudí v núdzi; a veľmi abstraktné sľuby zlepšenia sociálnych služieb. Čo, mimochodom, nie je žiadna alternatíva, to pokojne dokážu urobiť aj tí sociálni konzervatívci. Stačí sa pozrieť do Poľska. O „solidárnej spoločnosti“ ako o programovom jadre progresívnej ľavice nemajú najmenšiu predstavu. A tak je volič stále odkázaný len na to, kto sa mu bude zdať sympatickejší.