O oboch súbojoch sa však politológovia zvyčajne vyjadrujú s dešpektom. Vraj ide o mocenské zápolenia „druhoradého významu". Žiaľ, nie je to nepravdivé. Navyše spoločne priamo symbolizujú niektoré závažné nedokonalosti ústavného usporiadania krajiny.
Uspieť v regiónoch by sa babišovcom náramne hodilo, zatiaľ čo Senát niekde pokojne aj vypúšťajú. Prenechávajú ho bezzubej opozícii. Tohtoročné hlasovania sú očividne predskokanom hlasovaní na ďalší rok. Sú bojom o dolnú komoru, a tým aj bojom o zloženie celoštátnej vlády.
Niektoré kraje vznikli vyslovene nešikovne. Sú to príliš malé, umelo vytvorené celky bez akýchkoľvek historických koreňov. Krajské zastupiteľstvá síce disponujú zákonodarnou iniciatívou, ale v praxi je to s jej uskutočnením o dosť zložitejšie ako v paragrafoch ústavy. Navyše existuje nemalá závislosť „miestnych vlád" od blahovôle ústrednej pražskej exekutívy, čo je najviditeľnejšie zrejme v oblasti financií. Aj preto sa opätovne vynárajú kritické názory, že takto postavenú regionálnu správu, ktorá je skôr „prietokový ohrievač" než čokoľvek iné, dokáže hravo nahradiť správa štátu.
Hodnotu zápasu o hornú komoru českého parlamentu zas znižuje fakt, že hoci Senát so svojimi 81 členmi lepšie vystihuje zmeny spoločensko-politických nálad, nemôže ich potom žiadnym spôsobom dobre prejavovať. Teleso, ktoré má byť akousi „radou starších" (starších ako 40 rokov), totiž napríklad nerozhoduje o štátnom rozpočte. A ak odmietne mienku neďalekej dolnej komory, v pretláčaní sa so senátormi stačí poslancom na potlačenie protinázorov 101 hlasov – z celkových dvoch stoviek.
Dotknuté nevýhody „krajských vlád" a hornej komory cítia aj voliči. Svoju nevôľu dávajú najavo predovšetkým zákonodarcom, keď „hlasujú nohami". K volebným urnám pravidelne prichádza len zlomok oprávnených voličov. Špeciálne v druhom kole senátnych volieb, ktoré sa už konajú samostatne, nezávisle od rozhodovaní o krajoch. Panuje predstava, že prekrásny Valdštejnský palác, kde sídli Senát, by sa dal využiť účelnejšie, rovnako ako aj peniaze na tučné platy príslušných zákonodarcov. Tým skôr, že sa mnohí kandidáti ani veľmi netaja, čo od kresla v hornej komore vlastne čakajú: zaslúžený odpočinok nezrušiteľného šesťročného mandátu na konci kariéry.
Kým sa teda senátori – hocikedy politici vyslovene druhej, tretej kategórie – nikdy nezbavili nálepky príživníkov a navyše predstavujú akýsi nekonečný hromozvod ľudových frustrácií, kraje sú na tom predsa len o poznanie lepšie. Hoci zároveň už poskytli priehrštie dôkazov, ako ľahko a rýchlo sa v niektorých oblastiach dokážu sformovať nerozlučné mafiánske bratstvá a ich „peňazovody“.
Obe stručné charakteristiky verejnej moci sú v pozoruhodnej harmónii s rokovaním oboch vládnych strán. Hnutie ANO 2011 premiéra Andreja Babiša a takpovediac dokonávajúcej sociálnej demokracie ministra vnútra Jana Hamáčka. Ministerský predseda patrí k najbohatším Čechom a jeho vôľa je v hnutí zákonom. Na jeho majetku najsilnejšia partaj stojí aj padá, z koaličnej ČSSD sa stal prakticky jej satelit. Uspieť v regiónoch by sa preto babišovcom náramne hodilo, zatiaľ čo Senát niekde pokojne aj vypúšťajú. Prenechávajú ho bezzubej opozícii. Viackrát v ňom totiž pre nedostatok nových kádrov zlyhali. Oproti tomu Ľudový dom drží skrachovaných postáv neúrekom, zato peňazí (za mandáty) čoraz menej. Najbezohľadnejší spomedzi sociálnych demokratov preto kandidujú v krajoch či do Senátu odbremenení od starej politickej značky…
Potkany opúšťajú loď, to je jednoduché. Tohtoročné hlasovania sú očividne predskokanom hlasovaní na ďalší rok. Sú bojom o dolnú komoru, a tým aj bojom o zloženie celoštátnej vlády. A aj o osud niektorých vedúcich postavičiek.