Nespokojnosť s manažérskou kapacitou centrálnej vlády, ktorá veľa vecí robí nie naozaj, len akože.
Po páde komunizmu mnohí získali dojem, že spoločnosť sa uriadi sama. Heslom dňa bolo čím menej regulácií, čím menej úradníkov a čím viac súkromnej iniciatívy. Egoizmus sa stal základom novej éry – podnikateľ mal maximalizovať zisk, prinášať svojimi výrobkami a službami prospech spoločnosti a podnikať čestne, lebo inak by ho potrestali spotrebitelia a odberatelia. Dôraz sa kládol na rýchlosť, privatizáciu a úspech.
Inventúra za deväťdesiate roky prebieha dnes. Je až neuveriteľné, aké zločiny sa v našich susedstvách udiali, koľko ľudí bolo zavraždených a aké organizované zločinecké skupiny tu spokojne a bohorovne fungovali. A akú formu správy spoločnosti sme vytvorili – viac a často sa meniacich regulácií, viac úradníkov a bariéry pre súkromnú iniciatívu.
V tomto storočí prišlo aj globálne vytriezvenie zo samoregulačných mechanizmov odvetví. Nutkanie uprednostniť okamžitý osobný prospech pred dlhodobým záujmom akcionárov v korelácii so záujmami klientov tak úplne nefunguje.
Pritom nie je pravda, že cieľom vládnucich elít bolo nevyhnutne budovať slabé kapacity štátu. Ministerstvo financií postavil Ivan Mikloš inštitucionálne na nohy tak, že dosiaľ je asi najkvalitnejším a najpopulárnejším „ústredným orgánom štátnej správy“. Prečo sa rovnakými prívlastkami nepýši napríklad európskymi financiami prekrmované ministerstvo pôdohospodárstva či usadlé ministerstvo školstva? Dobre, možno aj preto, že mať nefunkčné ministerstvo financií by bolo už dnes príliš drahé. A ministri financií ostávali napriek komplexnosti agendy vo svojich funkciách omnoho dlhšie ako ministri len hosťujúci na iných ministerstvách.
Inventúra za deväťdesiate roky prebieha dnes. Je až neuveriteľné, aké zločiny sa v našich susedstvách udiali, koľko ľudí bolo zavraždených a aké organizované zločinecké skupiny tu spokojne a bohorovne fungovali. A akú formu správy spoločnosti sme vytvorili.
Krédom budovania Slovenskej republiky bolo, že štát tvorí prostredie a súkromný sektor sa postará. Dnes chceme, aby sa štát staral, ale ten si na to za tridsať rokov nevytvoril manažérske kapacity. V tejto situácii objektívne nie je jednoduché vládnuť. Aká je cesta von?
Paradoxne, riešením je čím menej regulácií, čím menej úradníkov a čím viac súkromnej iniciatívy. Riešením je využiť to najlepšie zo súkromnej sféry – dôraz na ľudí, výkon, procesy, manažment. Nič lepšie nevymyslíme. Riešením je prizvať súkromný sektor, aby navrhol, ako premeniť obrovské financie a reči o vzdelávaní od materskej školy až po celoživotné a rekvalifikácie, o podpore vedy, vývoja a výskumu, ochrane vody a prírody a produkcii domácich bezpečných potravín na skutočnosť.
Elity ako Národná banka, zamestnávateľské zväzy a výkvet akadémie sa zhodujú na tom, že nič dôležitejšie ako vzdelanie neexistuje. Musíme sa rozlúčiť s našou kultúrou podpriemernosti a neschopnosti, ktorú generujú a ošetrujú, s prepáčením, školy. (Lebo tak sme ich nastavili.) Rozvoj ľudských a prírodných zdrojov, udržateľné využívanie zdrojov, kvalita života a podiel na správe spoločnosti. To všetko má základ vo vzdelaní.
Riešením je začať sa starať a nechať aj ostatných, aby sa starali – to znamená aj naozaj decentralizovať. Robiť veci naozaj a najlepšie, ako sa dá. S najlepšími, ktorí sú vôkol nás.