Nie je to nič nové, zostaňme iba v 20. storočí a spomeňme si na Proletkult, ktorého aktivisti vytrhávali v Rusku aj železničné koľaje, veď boli pozostatkom buržoázie či cárizmu. A toto zúčtovanie s minulosťou sa často nezastavilo ani pred biopolitikou, a tak popravený Ľudovít XVI. či cár Mikuláš II. boli stelesnenou formou zbavenia sa nechcenej minulosti rovnako ako zohavenie tela Mussoliniho na Piazzale Loreto v Miláne. Príkladov by sme našli stovky.
Lúčenie sa s neblahou minulosťou
Nepochybne lúčenie sa s neblahou minulosťou vo forme zákona je kultivovanou rozlúčkou. A to aj s našou komunistickou minulosťou. A je aj zadosťučinením pre obete režimu, ktorý fungoval na osobných represiách voči občanom, ba aj kolektívom. Z tohto pohľadu by sme mohli súčasnú novelizáciu zákona „o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému“ aj privítať. Lenže zákon aj jeho novela by mali zmysel, pokiaľ by pred jeho prijatím boli podnetom na verejnú diskusiu. Lebo ani s „komunizmom“, ani s „reprezentantmi režimu“ to nie je také jednoduché.
Zákonu o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému mala predchádzať dlhodobá diskusia. Takto je len paškvilom pravicových horlivcov, ktorým nejde o pravdu, ale o paušálne znehodnotenie časti našej histórie, a čo je horšie, o otvorenie priestoru na svojvoľné šikanovanie osôb.
Koncepty socializmu aj komunizmu boli vždy vnútorne rozporné a vyvolávali ostré boje vo vnútri týchto hnutí počas celej ich histórie. Idey socializmu aj komunizmu vo svojich nespočetných variantoch boli vždy vyjadrením túžby zbaviť sa nadradenosti a brutality vyšších vrstiev voči tým nižším a podriadeným. Brutality, ktorá pretrvávala, ak berieme do úvahy len Európu, prinajmenšom do konca 2. svetovej vojny. Obe tieto hnutia mali nepochybne dlhú dobu humanistický základ. Obrat spôsobila až boľševická revolúcia, ktorá na tento základ nijako nenadväzovala, naopak, ostro sa s ním rozišla.
Aký socializmus?
Leninský koncept avantgardnej strany realizujúcej diktatúru v mene proletariátu bol v príkrom rozpore s celou dovtedajšou politikou sociálnych demokracií, ktoré sa opierali o humanistické hodnoty, demokraciu a nadväzovali na liberálnu politickú periódu. (Iba mimochodom, Marx tieto hodnoty pokladal za nevyhnutný predpoklad a krok pri prekonávaní feudálnych panstiev a kapitálových vzťahov.) Táto leninská koncepcia bola predmetom ostrej kritiky aj radikálnejších ľavičiarov, povedzme Rosy Luxemburgovej, ktorá priamo v polemike s Leninom v dobovom predstihu ukázala, že jeho koncepcia nevyhnutne skončí v diktatúre a terore. A v našich končinách to jasne vedel aj taký Šmeral, posledný komunistický politik s austromarxistickou víziou (žiadna avantgardná strana, ale permanentne príťažlivý program pre robotníctvo…), ktorý boľševizmus nikdy neprijal.
Celá história tak komunistov, ako aj socialistov od boľševickej revolúcie po rok 1989 bola zápasom medzi humanistickou líniou a konceptom diktatúry. A nebol to len teoretický spor, ale zápas na život a na smrť: ako o tom svedčia tisícky obetí tak z radov socialistov, ako aj komunistov. Spomeňme len nedávne pripomenutie si popravy socialistky Milady Horákovej alebo marxistického novinára Záviša Kalandru. (Naša pani prezidentka udelila Horákovej Rad bieleho dvojkríža I. triedy, správne, no bez toho, aby sa spomenulo jej socialistické presvedčenie.)
Čo s Dubčekom?
Áno, navrhovaná novela zákona vyníma z jeho pôsobnosti aj komunistov, tých, čo sa postavili proti režimu. Myslí sa predovšetkým na Alexandra Dubčeka, ale nie kvôli jeho pokusu o humanizáciu socializmu v roku 1968, ale vraj kvôli angažmán v nežnej revolúcii 1989. Táto formulácia z pera pravicových navrhovateľov je však skôr zakrytím rozpakov a bezmocnosti, lebo keby mohli, aj Dubčeka dajú na pranier, ako sa o to pokúšajú permanentne: spomeňme si len na výčitky za podpis moskovských protokolov či obuškového zákona, ale aj na to, ako ho hneď v decembri 1989 havlovci odsunuli na vedľajšiu koľaj, doslovne mu ukradli prezidentúru, ktorú by bol v priamej voľbe vyhral, a ako ho Pavel Tigrid škandalózne nepustil ani na tribúnu, ako ho chceli pravičiari odvolať z funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia… Nie, Dubčeka nemôžu napadnúť preto, že je v platnosti zákon o zásluhách Alexandra Dubčeka, ktorý ho chráni pred akýmkoľvek ponižovaním. (A rád sa pochválim, že to bol aj motív, pre ktorý som tento zákon v roku 2008 navrhol, a iste aj preto, aby ľavica mala svoj zákonne uznaný symbol…)
A to som sa ešte vôbec nedostal k takej potrebnej diskusii, čo vlastne bol v skutočnosti režim, ktorý sám seba nazýval socialistický, ale ktorý už v 60. rokoch samotní komunisti kritizovali ako nezlučiteľný s ideálmi socializmu.
Zákonu o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému mala predchádzať dlhodobá diskusia na tieto témy a mal byť výsledkom dialógu a skúmania. Takto je len paškvilom pravicových horlivcov, ktorým nejde o pravdu, ale o paušálne znehodnotenie časti našej histórie, a čo je horšie, o otvorenie priestoru na svojvoľné šikanovanie osôb, celkom podľa stalinskej predlohy.