Práve 30. výročie zjednotenia stojí za pripomenutie, a to aj pre Slovensko. Zmenilo zásadne aj našu geopolitickú určenosť a vytvorilo priestor pre štátne osamostatnenie. Zjednocovanie totiž mohlo trvať roky a vyústiť tak nanajvýš do nejakej federalizovanej formy spolužitia. Idea zjednotenia vyvolala u Margaret Thatcherovej doslova šok: napokon, Londýn vždy uvažoval len v geopolitických kategóriách a tento relikt imperiálnej politiky mu zostal podnes (a je najpodstatnejším motívom brexitu, a, paradoxne, určite povedie k rozkladu, ktorý zmení Veľkú Britániu na Malé Anglicko…).
Francúzsky tlak na integráciu
Ibaže tak François Mitterrand, vtedy francúzsky prezident, ako aj Jacques Delors (vtedy šéf Európskej komisie), obaja socialisti, uvažovali inak, európsky: ak zjednotené Nemecko, tak len pod podmienkou jeho europeizácie a úplnej geopolitickej neutralizácie. Výsledkom tejto stratégie bolo podriadenie sa Nemecka Maastrichtskej zmluve (vytvorenie Európskeho spoločenstva) a vytvorenie eurozóny. Nemecko sa vzdalo marky a prijalo spoločnú menu. V očiach Mitterranda tak prestalo byť Nemecko konkurenčnou mocnosťou a stalo sa hnacou silou európskeho zjednocovania.
História strednej Európy nedvojznačne napovedá, že k nijakej integrácii by neprišlo, pretože krajiny ako Maďarsko a Poľsko sa (podnes) nevzdali hegemonistických ambícií. Ale členstvo v EÚ potlačilo možnosti expanzívnej politiky na minimum, a tak sme dobre chránení aj pred nacionalizmom a trianonským revizionizmom Viktora Orbána.
To prinieslo Slovensku hneď dve výhody: bez tohto procesu by žiadne rozširovanie EÚ neprichádzalo do úvahy. A tak Česko-Slovensko by muselo hľadať iné geopolitické ukotvenie: spomeňme si len na oživenie námetov na stredoeurópsku integráciu, ktorých výsledkom bola napokon „nešťastná“ V4. A pripomeňme si aj, že delenie federácie sa vždy na slovenskej strane interpretovalo ako národná emancipácia Slovákov, ale so zámerom stretnúť sa s Čechmi spoločne na pôde Európskej únie. (Ján Čarnogurský dokonca rezignoval na úplnú samostatnosť Slovenska s víziou akejsi samostatnej hviezdičky na európskej zástave…)
História strednej Európy nedvojznačne napovedá, že k nijakej integrácii by neprišlo, pretože krajiny ako Maďarsko a Poľsko sa (podnes) nevzdali hegemonistických ambícií. Ale členstvo v EÚ potlačilo možnosti expanzívnej politiky na minimum, a tak sme dobre chránení aj pred nacionalizmom a trianonským revizionizmom Viktora Orbána. Aj keď sa nám rozdelenie javí ako chaotický vnútropolitický proces, bez jasnej orientácie na európske zjednocovanie by nebolo možné: ani pre Prahu, ani pre Bratislavu. Ostať visieť vo vzduchu, ktorého prúdy boli nepredvídateľné, by si na zodpovednosť nezobrali ani takí avanturisti ako Klaus a Mečiar. Idea zjednotenej Európy ako podmienka nemeckého zjednotenia umožnila slovenskú aj českú štátnu samostatnosť.
Včlenenie NDR do spolkovej republiky
Mohlo by sa zdať, že východné Nemecko malo výhodu, že sa integruje s bohatou a mocnou spolkovou republikou. Ibaže realita je komplikovanejšia. NDR bola „včlenená“ do spolkovej republiky na základe existujúceho článku jej ústavy: teda nie ako štát, ale ako šesť spolkových krajín. Zjednotenie nebolo spojené s prípravou ústavy, a teda nebolo konštitúciou nového štátu. Výsledok bol, že elitní západní manažéri a úradníci prevzali kontrolu nad vývojom východnej časti. Asi tak, ako po vzniku I. ČSR prevzala česká administratíva správu nad Slovenskom. Lenže tento stav na Slovensku bol dočasný. Od pádu Weimarskej republiky Východné Nemecko nikdy nezažilo vlastnú tvorbu demokratickej verejnej správy a občianskej spoločnosti.Nacizmus zlikvidoval demokratický charakter správy a občiansku sféru premenil na zmýtizovanú a ritualizovanú podporu führera; po vojne Sovieti zaviedli (s pomocou domácich komunistov) oficiálnu ideológiu syntetizujúcu antifašizmus s boľševizmom zhora; a po znovuzjednotení v 90. roku bola celá sféra občianskej spoločnosti aj verejnej politiky ovládnutá západnými Nemcami, do písmena „vyvlastnená“, médiá kompletne sprivatizované západnými spoločnosťami a aj celé manažmenty dosadené zo západu.
Dva roky po zjednotení nebola vo východnom Nemecku jediná televízia, rádio, noviny so širším vplyvom, ktoré by nemali západonemeckého šéfredaktora. Celá intelektuálna sféra a občianski aktivisti, ktorí viedli desaťročia zápas proti režimu, predovšetkým tí zľava alebo z ľavicovo-liberálnych pozícií, boli úplne marginalizovaní.
Slovenský vývoj
Slovenský vývoj je z tohto pohľadu oveľa autentickejší. Aj keď pod Klausovým tlakom, ale osamostatnili sme sa vlastnou politikou, vytvorili sme si vlastný ústavný systém, plodili a korigovali vlastné deformácie: od Mečiarových avantúr cez miklošovské neoliberálne recepty a smerácke pokusy o ich sociálnodemokratickú korekciu po ohrozenie právneho štátu a chaotické pokusy o jeho reparáciu. To všetko je naša vlastná politická produkcia a skúsenosť. Ešte aj ten fašizmus je náš, kotlebovský a klerikálny – ten vo východnom Nemecku prišli formovať západonemeckí neonacisti. Ukazuje sa však, že práve boj proti neofašizmu by mohol byť prvým spoločným „aktom“ nemeckého východu a západu.