COVID-19 je témou regionálnej politiky, či chceme, alebo nie. Sám sa tak rozhodol a naše rozdelenie kompetencií ho nezaujíma. Je mu úplne jedno, ako sme nastavili hranice okresov a krajov a právomoci starostov a županov, ako sme oddelili vidiek od miest a tie spolu od regionálneho rozvoja. Ak teda úrady vyzývajú o pomoc samosprávy, a samosprávy tvrdia, že sú pripravené vykonávať povely, dokopy to nedáva zmysel. Hovorí sa tomu subsidiarita: priamo volený starosta sa musí starať tu a teraz a len blázon by čakal na vládne príkazy. Lebo obec má lepšie informácie o miestnej situácii aj o tom, čo treba a čo sa dá robiť. Lebo do krajského mesta je bližšie než na vládne úrady. Než byť partnerom, je ľahšie vyhovárať sa na vládu, ale vírusu to je jedno. Rovnako ako celej prírode.
Sú gazdovia, firmy, štáty, ktoré vedia lepšie zorganizovať svoje zdroje a prosperovať. A sú štáty, ktoré sa organizovať nevedia. My sme nezdedili dobre nastavené inštitúcie ani silný pocit spolupatričnosti, preto nie div, že naša organizácia je taká, aká je. Preto by sme mali rozumne využívať jednoduché postupy a pár odborníkov, ktorých tu máme.
Je lepšie pripraviť sa na to, že s covidom tu budeme ešte aspoň rok, a adaptovať sa. Prispôsobiť chod miestnej ekonomiky, kritickej infraštruktúry a našich domácností. Predvídať a prispôsobiť sa.
V regionálnom rozvoji tvrdíme, že je dôležité mať víziu, stratégiu a plány. Ak sme na jar riešili prvú vlnu, a len prvú vlnu, teraz by sme nemali urobiť rovnakú chybu. Je lepšie pripraviť sa na to, že s covidom tu budeme ešte aspoň rok, a adaptovať sa. Prispôsobiť chod miestnej ekonomiky, kritickej infraštruktúry a našich domácností. Predvídať a prispôsobiť sa.
Prioritou Slovenska je vzdelávanie: 206-tisíc žiakov prvého stupňa, 211-tisíc žiakov druhého stupňa základných škôl, 37-tisíc individuálne integrovaných žiakov, 109-tisíc žiakov základných umeleckých škôl (údaje sú za rok 2019) a tak ďalej. Improvizujeme od marca 2020 a budeme ďalej improvizovať do marca 2022? A čo potom? Ak nekonajú centrálne úrady, riešenie musia rýchlo navrhnúť samosprávy, hlavne mestá a kraje. Spojenie s IT sektorom v hodnote pol až jednej miliardy eur sa priam núka – menšia časť by mala ísť na železo a pripojenie, väčšia na kreatívny obsah.
Covid jednoducho ukázal, že súčasný spôsob vládnutia je nešťastný. A tu nejde o konkrétnu vládu: priamo volení predstavitelia krajov, miest a obcí by mali prejaviť záujem o ľudí, ktorí ich volili, a ukázať, že sú lídri a nie údržbári. Nástroje sú k dispozícii: reforma verejnej správy, príprava partnerskej dohody (ktorej priority definovala bývalá vláda pred pandémiou vraj tak dobre, že ich netreba nijako meniť) a príprava investičných balíčkov krajov. Tlak lídrov samosprávy je nevyhnutný aj na rekonštrukciu centrálnych úradov, aby sa stali užitočnými.
Zatiaľ to vyzerá tak, že ako sa odmietame adaptovať na klimatické zmeny, tak sa odmietame adaptovať aj na pandémiu. Lenže pri súčasnom nastavení našej spoločnosti, ako budeme prežívať 3. a 4. vlnu? Doslova, lebo po odznení tvrdej 2. vlny budeme možno oslavovať a opäť zabudneme, že sme nevyhrali, len získali čas. Centrálne úrady sa k pandémii stavajú ako ku všetkému – príde, odíde, nejako vydržíme, rozdáme certifikáty. Akých údržbárov si potom zvolíme?