Nový spôsob myslenia

Všetkých spoluobčanov zasiahol nesmierny nárast samostatného a kritického myslenia, ktorý sa prejavuje najmä vo vláde. Pričom vláde nejde o kritiku ako takú, ale o kritiku, ktorá všetkým pomáha. Ide o mimoriadne bolestivý proces pre všetky strany.

31.10.2020 16:00
debata (7)

Na jednej strane to pre nečlenov vlády, teda vlastne pre ostatných spoluobčanov, predstavuje nepísanú povinnosť myšlienky vlády chápať. A to dokonca aj v tom prípade, že tieto myšlienky sa veľmi zriedkavo dajú ako nejaké myšlienky identifikovať. Pritom opak je pravdou. Na občanov je vlastne nimi samými uvalené permanentné bremeno: aj za týchto nanajvýš nepriaznivých okolností vládu naďalej podporovať, aj keby im to už takpovediac vôbec „nešmakovalo“.

Myslenia je tu neuveriteľne málo. Prirodzená hlúposť spoločnosti je už v súčasnosti taká veľká, že vláda musí, dokonca za pomoci štátnej polície, priamo prenikať aj na pôdu univerzít, aby jej zabránila. Na podobné prekonanie úpadku dnešnej všeobecnej vzdelanosti aj na takej významnej univerzite, akou je Slovenská technická univerzita, sa napríklad musel odhodlať sám podpredseda parlamentu Juraj Šeliga aj so šikovnou novinárkou, aby v kritickej chvíli pomohol utláčanému akademickému senátu odvolávať „ zlého“ rektora. Hneď ako vraj v mobile videl študijné plány, volal políciu, ktorá dnes neodhaľuje iba zlosynov zo sudcovských radov, ale stanovuje si pomocou strany „Za (pozatváraných) ľudí“ už aj vyššie intelektuálne ciele. Veď stačí si spomenúť ako predsedníčka strany Veronika Remišová dala zatvoriť svojich vlastných vládnych „itéčkarov“ hneď po nástupe do funkcie.

Nechápavý človek si možno spomenie na okrídlený výrok nacistického ministra Tretej ríše Hermanna Göringa: „Keď počujem slovo kultúra, siaham na revolver!“ Ale je vcelku jasné, že dnes už o nejakú kultúru vôbec nikomu nejde, lebo vlastne ide vraj iba o istú „digitalizáciu“ spoločnosti, ktorú má na starosti. Nech už si pod ňou predstavuje kto chce, čo chce. Bude to aj tak dobré.

Lenže k akémusi nihilizmu žiaľ dospel v posledných dňoch aj premiér Igor Matovič, naša posledná opora. Jeho slová sú vážnym upozornením, že s hlúposťou sa nestretávame iba na pôde akademických inštitúcií, lež preteká aj pohár jeho nekonečnej trpezlivosti, ktorú s nami zamýšľal: „To vás nebaví, mňa to nebaví. Viete čo? Ja netúžim, vôbec nechcem byť už inokedy premiérom. Mne sa to tak zhnusilo… Lebo akože takúto nakladačku, pre moje dcéry, pre moju manželku, akože to je odporné niečo, naozaj to je odporná robota z tohto pohľadu.“ Jeho pohľad je v tomto primerane kritický: „Holt, jednoducho, keď ľudia chcú, nech tu majú Fica alebo Pellegriniho, skorumpovaného jedného-druhého bastarda. Nech ich majú, keď po nich túžia.“ Bude to napokon jediné možné riešenie?

Dnes nad všetkým už trpko zaplakal aj prezident Slovenskej lekárskej komory Marian Kollár. Minister obrany Jaroslav Naď však hneď kriticky navrhol lekárskej komore, aby „si ho vymenila“. Múdro. Veď možno už zajtra „nás“ alebo „ich“ bude plakať oveľa viac.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #vláda SR #Igor Matovič #kritické myslenie #Hermann Göring #STU Bratislava