Napríklad Steve Bannon, guru alternatívnej pravice a niekdajší ideológ Donalda Trumpa, by podľa vlastných slov odseknuté hlavy doktora Anthonyho Fauciho, ktorý vedie v Spojených štátoch boj proti koronakríze, a šéfa FBI Christophera Wraya napichol na koly, pretože „buď plníte program, alebo ste skončili“.
Alex Jones, megakonšpirátor s obrovským vplyvom na voličskú základňu Trumpa, tiež nezaháľal. „Zhoríš v pekle Joe Biden, zhoríš v pekle Bill Gates, zhoríš v pekle Fauci,“ takto údajne hecoval dav, ktorý miestami ozbrojený skandoval v Arizone pred volebnými miestnosťami. Na druhej strane krajiny vo Virgínii zadržali dvoch mužov, prívržencov konšpiračnej teórie QAnon, so zbraňami, ako sa hotovali narobiť poriadky vo Filadelfii. Ale to nič, lebo skutočné zlo je progresivizmus amerických univerzít…
Posolstvá
V tejto situácii vybičovaných povolebných vášní pristúpili viaceré dominantné televízne siete USA k bezprecedentnému kroku: vypli prezidenta počas jeho prvého povolebného prejavu zo svojich obrazoviek. Ich rozhodnutie zjavne viedlo poznanie psychológie vnímania a železného pravidla politickej komunikácie: Kto rozoberá súperove posolstvá, len ich posilňuje, aj keď si myslí, že ich demaskuje. V historicky známom výstupe sa o tom presvedčil napríklad Richard Nixon, keď v roku 1973 zoči-voči kopiacim sa obvineniam škandálu Watergate predstúpil pred kamery a rezolútne vyhlásil: „Ja nie som krivák!“ A všetci v tej chvíli pred sebou videli kriváka.
Napriek prevažujúcej mienke, že reči sú reči a nikto sa z nich nenaje, pravý opak je pravdou. Pretože slová vytvárajú politické záväzky, ale najmä, pretože slová určujú naše myslenie, a to riadi naše konanie. Neexistuje revolúcia či spoločenský zlom, na začiatku ktorého neboli slová.
Či chceli, alebo nie. Slová totiž v rozhodujúcej miere vnímame podvedome, automaticky, bez našej vedomej kontroly s nimi náš mozog spája zafixované asociácie, predstavy a tak im pripisuje význam. Neurolingvista George Lakoff o tom svojich študentov presviedča cvičením na úvod seminára: „Nemyslite na slona!“ Je jasné, čo má každý v tej chvíli pred očami.
A do tretice tento zákon pôsobenia a vnímania slov potvrdzuje prominentný republikánsky stratég Frank Luntz v knihe Slová, ktoré fungujú, keď hovorí, že akonáhle slová opustia vaše pery, už nad nimi nemáte žiadnu kontrolu, ich význam je plne v réžii prijímateľa posolstva. Preto je výber kľúčových slov, kódovacieho jazyka s príslušnými hodnotovo či emočne nabitými pojmami, ktoré podvedome, teda s obídením vedomého uvažovania voliča, evokujú hlboko zafixované predstavy a s nimi spojené emócie, základnou výbavou politickej rétoriky.
Napríklad, to, že sa udomácnilo slovné spojenie daňová záťaž, nie je náhoda, ale cielená aktivita. Záťaž je totiž niečo negatívne, čo ťaží. Úplne inak znie napríklad férový príspevok na chorých, starých a našu bezpečnosť. Alebo taký zlepenec, či pro life a za rodinu, spoločná zodpovednosť, ale takisto klimatická kríza a nekonečný rad ďalších mobilizačných a identitotvorných hesiel. Kto si prisvojí lepšiu, v spoločenskom povedomí zafixovanú a silne emočne nabitú slovnú nálepku, je v súboji o verejnú mienku vždy o pár dĺžok popredu. Ale, samozrejme, môže aj prestreliť, ako napríklad „druhým SNP“.
Hybná sila politiky
Ukazuje sa, že slová a rétorika budú jedinou zásadnou zbraňou nového prezidenta USA pri napĺňaní jeho nezávideniahodnej misie. Vcelku oprávnená otázka skeptika znie, aký má už prezident v systéme delenej moci a so slabou vyhliadkou demokratov na zisk väčšiny v Senáte reálny dosah na zásadné zmeny v krajine mimo rétorických cvičení voči svojmu národu. Celkom slušné.
Napriek prevažujúcej mienke, že reči sú reči a nikto sa z nich nenaje, pravý opak je pravdou. Pretože slová vytvárajú politické záväzky, ale najmä, pretože slová určujú naše myslenie, a to riadi naše konanie. Neexistuje revolúcia či spoločenský zlom, na začiatku ktorého neboli slová. Teda až na Rosu Parksovú, ktorá dala veci do pohybu len tým, že si nepresadla dozadu v autobuse. „Mám sen“, „nemôžem sľúbiť nič, len krv, drinu, slzy a pot“, „nepýtaj sa, čo môžeš urobiť“, „zbúrajte tento múr, pán Gorbačov“… Silné slová sú hybnou silou politiky od jej najranejších počiatkov.
Slová a reči nového prezidenta, samozrejme, nebudú stačiť predovšetkým ľavému krídlu demokratov, nárokujúcemu si zásluhy za napokon jasné víťazstvo kandidáta ich strany. Joe Biden, samozrejme, nie je žiadny ľavičiar, a preto tlak bude oprávnený a potrebný. Rovnako legitímna je skepsa voči prezidentovi establišmentu zo strany ľudí alergických na západnú politickú, ekonomickú a intelektuálnu elitu, vzývajúcu nekonečné šance otvoreného sveta, ale úplne neschopnú pochopiť, čím žije človek „od výplaty k výplate“ alebo bez nej.
Úplne scestné však je, ak ľudia z ľavicových pozícií vnímajú ako väčšieho šampióna „bežného človeka“ prezidenta, ktorému také veci ako rovnosť šancí či solidarita nehovoria vôbec nič. Ak v tomto niekto nemá jasno, stačí si pozrieť, čo si o Donaldovi Trumpovi myslí napríklad taký Bernie Sanders. Pretože ten v tom má jasno úplne.