Matovič je len extrém

18.11.2020 14:00

V politických diskusiách dneška málokedy zaznievajú odkazy na ideové rámce alebo výraznejšie odborné témy. Napriek tomu, že teraz dominuje najmä osoba prezentačne hyperaktívneho premiéra, v skutočnosti ide o výsledok dlhšieho vývoja. Súvisí aj s tým, ako sme uchopili alebo neuchopili demokraciu po roku 1989.

Politika sa u nás dlhodobo prezentuje – médiami, aktivistami či dokonca akademikmi – najmä ako mechanizmus nesúhlasu. Demokracia sa vtesnala do výrazu (občiansky) postoj a sploštila sa na politiku protestu. Okrem toho sa z nej stala realityšou. V praxi to znamená neustály tok banálnych alebo banálne podaných problémov, na ktoré treba okamžite reagovať a hneď vyvolať ďalšiu podobne banálnu situáciu.

Politika len ako protest?

Tretím prvkom vývoja je rozsiahle rozšírenie pseudoodbornosti. Zo západnej praxe think tankov sme už dávno prebrali tú časť, kde sa pod vplyvom sponzorov (od korporátnych sponzorov po medzinárodné neziskové zdroje) problematika verejnej politiky zužuje na veľmi krátke zoznamy „problémov“, na ktoré údajne existujú rýchle a jasné riešenia. Tieto tri prvky vývoja narúšajú ideál demokracie v každej západnej spoločnosti. Aj keď v rozdielnom rozsahu.

Anglosaská politika je iná ako tá v Nemecku, vo Francúzsku či v severských krajinách, kde sú médiá aj vďaka vlastníckemu pozadiu bližšie k vládnucej elite, a teda menej naklonené politickej bulvarizácii. Slovensko je v tomto kontexte špecifické aj v tom, že nemá silnejšiu intelektuálnu vrstvu, ktorá by poskytovala odborné zázemie aj filtre pre verejnú diskusiu.

Britskú politiku napríklad môžete vnímať cez novinové titulky a krik na ulici, ale v Londýne tiež bez problémov nájdete miesta (think tanky, akademické pracoviská, odbornú tlač), kde sa diskutuje vysoko odborne a komplexne. To pre Bratislavu neplatí.

Chýbajú skutoční intelektuáli

Na miesto starších intelektuálnych kruhov nastúpili „prozápadné“, „občianske“ kruhy. Títo aktéri paradoxne nechápu, čo to politika vlastne je, s jej dilemami, rozpormi, nutnosťou chápať sociálne mechanizmy.

Súčasný mestský intelektuál tak vie bizarne politikovi vyčítať, že ho volia skupiny ľudí, ktoré sa jemu nepáčia. Akoby jednou z podstát politiky nebolo práve získavanie širokej podpory (samozrejme, s cieľom presadiť program). Naopak, neúmyselným ideálom typického intelektuála je politika ako boj malých neurotických skupiniek.

Nerozumieme úlohe intelektuálov v spoločnosti. Tá je presne opačná ako úloha politikov. Skutočný intelektuál má spoločnosti hovoriť objavné, často nepríjemné veci, a nie filozofické banality, s ktorými sa dá vrelo súhlasiť.

Rovnakí ľudia zároveň nechápu, naopak, ani úlohu intelektuálov v spoločnosti. Tá je presne opačná ako úloha politikov. Skutočný intelektuál je predovšetkým na to, aby spoločnosti hovoril objavné, často nepríjemné veci. Lenže v ich ponímaní je ním niekto, kto hlása filozofické banality, s ktorými môžu vrelo súhlasiť, a tak ich celá komunikácia má nie zneisťovať, ale uisťovať. Nesúhlas znamená len krátke technické nedorozumenie alebo nesúlad póz, nie hlbokú ideovú konfrontáciu.

Priamym dôsledkom je, že kým západná spoločnosť si stále zvláda pestovať ohniská kritického myslenia napríklad na akademickej pôde, od marxizmu po povedzme Foucaultovu filozofiu, u nás ich sú „intelektuáli“ práve v tomto prostredí schopní zadusiť.

No a nakoniec, tieto kruhy nechápu verejnú politiku. Súvisí to s tým, čo už bolo povedané. Komplexné problémy zdravotníctva, školstva či infraštruktúrnej politiky vnímajú cez primitívne ideologickú prizmu rebríčkov či „odporúčaní medzinárodných organizácií“. Lenže zdravotníctvo, školstvo či priemyselná politika sa takto primitívne riadiť v skutočnosti nedajú.

Politika ako rozprávka pre dospelých

Veľká časť nielen obyvateľstva, ale aj verejných aktérov tak vníma politiku v naratívnych schémach rozprávok a povestí. Ak je vývoj v spoločnosti problematický, tak zrejme preto, že tam „hore“ je zlý kráľ.

Potom ani neprekvapí, že politika je extrémne personalizovaná. Vníma sa cez osoby, ktoré možno nenávidieť, zosmiešňovať, závidieť im a predovšetkým ich viniť. Toto všetko si treba uvedomovať, ak zvažujeme, ako budú vyzerať politické súboje najbližšieho obdobia. Ale napriek tomu, že ako aktéri verejných diskusií sme aktuálne obmedzovaní práve opísanými fenoménmi, z dlhodobého hľadiska by sme sa mali snažiť ich zmeniť. Akokoľvek je demokracia len nejaký ideál, ktorý každodenne koroduje pod vplyvom hospodárskych a spoločenských síl, je to v súčasnosti to najlepšie, čo máme.

Tvoria ju ľudia, ktorí sa v škole naučia logicky a komplexne premýšľať a získajú určité hodnoty. Demokraciu tvorí aj to, v akých aktuálnych obrazoch sme schopní o svete a našom rozhodovaní v ňom premýšľať. Preto je taká dôležitá aj kultúrna politika vrátane mediálnej.

No a v neposlednom rade potrebujeme vytvoriť fóra, ktoré budú poskytovať dostatočné zázemie pre skutočne odborné diskusie. Aj preto, aby sa niektoré naliehavé problémy už konečne vyriešili a aby sa postupne samotné politické divadlo skôr utlmilo. Nakoniec, na starom motte „najlepšia vláda je tá, o ktorej je čo najmenej počuť“, je niečo pravdy. Zvlášť teraz by nám taká dobre padla.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#intelektuálne elity #Igor Matovič #demokratická opozícia #17. november 1989
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku