Mafiánsky štát, súčasť našej politickej tradície

01.12.2020 14:00

Pre mnohých to bolo nepredstaviteľné, reprezentanti vlády to považovali až za nemiestne, iní s tým mali až príliš osobnú skúsenosť. Slovensko je „mafiánsky štát“. Takto, približne od roku 2017, opakovane hodnotil prezident Andrej Kiska stav slovenskej politiky a spoločnosti. Nakoniec, bol to práve on, kto sa v očiach svojich sympatizantov postavil takémuto systému politiky. Lenže „mafiánske“ praktiky politickej moci nie sú u nás ničím novým. Skôr sa zdá, že sú akousi našou politickou tradíciou.

V súvislosti s pripomínaním si udalostí novembra 1989, konkrétne tých spätých s vystúpením študentov v Bratislave a v Prahe a s reakciou politických elít normalizovaného Československa a „zrodenia“ krátkodobého impulzu odvahy spoločnosti, rezonovali hlavne témy, ktoré sa týkali obnovovania demokracie a prinavrátenia slobody.

Lenže tieto neboli jediným hnacím motorom „evolučných“ udalostí jesene 1989. Ba ani následnej obsahovej tranzície politického, ekonomického a spoločenského systému. S odstupom času a vidiac, kam sme sa to vlastne „nepohli“, si možno čoraz zreteľnejšie uvedomujeme, ako veľmi sa naša súčasná politická realita ponáša na tú prednovembrovú. Ako sme sa naivne domnievali, že premenou časti (preleštením povrchu) systému úspešne ošetríme a ozdravíme jeho hnijúce jadro. Spoločnosť, ktorá bola poznamenaná vlastnou minulosťou a prehnane túžobne očakávala možnú lepšiu budúcnosť.

Dvojaký život

„Ľudia boli nútení prisahať na úplne iný výklad dejín. Oficiálnym jazykom sa stala lož. Začal sa dvojaký život. Iné vystupovanie, iná reč, iné na verejnosti, iné doma. (…) snažili sme sa žiť ako ľudia, ale žilo sa nám veľmi ťažko,“ konštatoval v jednej z prvých novembrových diskusných relácií – novinke, ktorú priniesla sloboda Novembra – v Štúdiu dialóg Valtr Komárek. Slová, ktoré dosiaľ najvýstižnejšie charakterizujú zvrhlosť normalizačného režimu. Ten nielenže prekrúcal československé dejiny, z hrdinov robil zradcov a zo zradcov hrdinov, propagandistickými „hoaxmi“ nainfikoval do sŕdc našincov vírus strachu a nenávisti z inakosti a v neposlednom rade na viere v konšpiračné teórie o sprisahaneckých centrách kdesi v Langley postavil obranu svojho nemorálneho systému. Stroskotanci a zapredanci sa stali synonymom pre označenie akejkoľvek vecnej kritiky aktuálneho stavu spoločnosti. Lož sa stala pracovnou metódou politiky. A žije z toho dodnes. Spoločnosť a politika sa dokonale znormalizovali.

S odstupom času a vidiac, kam sme sa to vlastne „nepohli“, si možno čoraz zreteľnejšie uvedomujeme, ako veľmi sa naša súčasná politická realita ponáša na tú prednovembrovú. Ako sme sa naivne domnievali, že premenou časti (preleštením povrchu) systému, úspešne ošetríme a ozdravíme jeho hnijúce jadro.

Navzdory tomu, že v novembrové večery sme si na námestiach „revolúcie“ sľubovali „lásku a vravieť pravdu len“, s odstupom troch desaťročí je možné povedať, že tak ako sme svojím otáľaním pred rokom 1989 definitívne pochovali nádej na reálnu politickú revolúciu a s ňou spojenú premenu štátu, rezignovali sme aj na hovorenie a presadzovanie pravdy. S nadšením pre „revolúciu po pracovnom čase“ v dňoch, keď z Berlínskeho múru už bola len ruina, odišla aj rozhodnosť zmeniť politickú tradíciu, ktorú sme si tu budovali v predchádzajúcich desaťročiach.

Nemožno sa tváriť prekvapene, že krátko po „láske a pravde“, námestia ovládli nacionalistické heslá, potlesk pľuvance a nepolitickú politiku nekompromisný politický biznis. Revolúciou nepoznačená politická tradícia – od rodinkárstva až po korupciu – sa nakoniec stala znakom ponovembrovej politiky, smerujúcej k vládam Smeru.

Vizionár Komárek

„Stále viac vládla v tejto krajine mafia,“ pokračoval v novembri 1989 v hodnotení minulého režimu Valtr Komárek. „Nelegálna mafia politickej moci spojená s ekonomickými záujmami, výhodami. Skoordinovaná so Štátnou bezpečnosťou, ako aj s aparátom strany. Táto mafia v šere, neznámosti, anonymite, ďaleko od ľudí rozhodovala o všetkom.“ Komárek svoje tvrdenie doplnil reálnymi prípadmi, keď strana spolu so štátnym aparátom ničila životy tým, ktorí jej stáli v ceste. V duchu mafiánskych praktík sa pomstila tým, ktorí porušili princípy omerty. Komunisti po augustovej zrade vybudovali systém, ktorý popieral všetky zákonitosti a princípy civilizovaného demokratického štátu. Zadupali vieru v demokratickú a etickú politiku. Keď sa začala perestrojka, táto nomenklatúrna mafia stratila základ svojho prežitia. V Sovietskom zväze stratila policajta, ktorý ju chránil. Potrebovala sa transformovať na nové podmienky. A nedôslednosť systémovej evolúcie v prvých mesiacoch po novembri 1989 jej v tom pomohla.

To, čo si po policajných raziách medzi sudcami a elitnými policajtmi postupne uvedomujeme, predvídal prognostik Komárek už v prvých dňoch „revolúcie“. „Ja myslím, že je potrebné veci nazývať pravým menom, že tá politická mafia, ktorá tu dnes vládla, proti záujmom pätnástich miliónov, sa stiahla do tieňa a neskrivil sa jej ani vlas. Tá pokojne môže súhlasiť so zmenou článku štyri v ústave.“ A pokračovať v osvedčenej politickej tradícii mafiánskeho štátu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Valtr Komárek #mafiánsky štát #Andrej Kiska #17. november 1989
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku