Vo svojej poslednej úvahe dokonca politológ Jozef Lenč urobil až metafyzický záver, že „mafiánsky štát je súčasťou našej politickej tradície“ (Pravda, 1.12. 2020). Použil na to slová Valtra Komárka, ktorý však „mafiánstvom“ metaforicky vyjadril prerastenie štátu, strany a elitných rodín. A parazitovanie na „ekonomických výhodách“, ktoré však bolo s dnešným mafiánskym, nelegálnym aj pololegálnym privlastňovaním neporovnateľné. A to aj kvantitatívne, ale aj formou.
Mýtus o komunistickej mentalite
To však nie je až také podstatné, ako to, že hľadanie koreňov našej dnešnej biedy, morálnej, sociálnej aj politickej, v prednovembrovej minulosti alebo v jej dnešných reliktoch (teda komunistoch, ktorí „svojou mentalitou“ krivia našu inak ideálnu demokratickú realitu) je mýtus.
Mravný úpadok našej politiky, to, čo vyústilo až do označenia „mafiánsky štát“ tu nie je preto, že sa tu dakde trúsia prízraky či strašidlá komunistov, ani to nie je nejaká vykonštruovaná komunistická mentalita, ale existuje ako nástup novej ponovembrovej ideológie zbožšťovania: neregulovaného súkromného vlastníctva a privatizačnej cesty k nemu.
Väčšina našich pokriveností, úpadku, zbojstva, a ani zúfalstva nemá reálne korene ani v „komunistickej mentalite“, ani v demokratickom právnom usporiadaní, ale v sociálno-ekonomickej reforme a jej právnej kodifikácií: tak ako sa spustila Klausovou „šokovou terapiou“ a pokračovala Mečiarovým vytváraním „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“. Oba koncepty, medzi ktorými v princípe nebol rozdiel, v realite degradovali na primitívne a priame rozkrádanie a z „kapitálotvornej vrstvy“ sa stala lumpenburžoázia. Neoliberálny koncept mal otvorené dvere – a je nepochybne zásluhou tandemu Mikloš – Schmögnerová, že vtedajšie prostredie privatizačnej lumpenburžoázie kultivovali, ale zostala realitou oligarchov a finančných špekulantov.
A nezabúdajme, že Smer vznikal práve ako odpoveď na množstvo škandálov, v ktorých sa potácala vtedajšia vládnuca SDKÚ: spomeňme si len na kauzy okolo FNM, kauzu vláčiky, podplácanie novinárov, kupovanie poslancov, financovanie SDKÚ cez schránkové firmy, škandalózny prípad „skupinka“, ktorý ukazoval nekalé finančné praktiky, až po zneužívanie SIS Dzurindovou vládou. Nezabúdajme, že dnes sa Gorila používa hlavne proti Ficovi, ale 80% jej obsahu poukazuje na korupčné praktiky Dzurindovej vlády v obrovskom rozsahu. Že sa vládne garnitúry Smeru namiesto reformy tohto systému iba bohapusto prispôsobili, je pre ľavicu tragédiou (a pre mňa aj osobným sklamaním).
Žneme plody neoliberalizmu
Ak teda niekto obsedantne viní za dnešné nedostatky komunistov a eštebákov, je to neuveriteľné pokrytectvo: Lebo pravidlá nastavili neoliberáli, a to tak, že priestor pre „podnikanie“ ostal otvorený, ba priam priťahujúci podvodníkov, vekslákov, mafiánov, oligarchov… Ale toto prostredie finančno-mafiánskeho kapitalizmu nevytvárali komunisti, aj keď niektorí na ňom parazitovali. Vytvorili ho tí, čo šírili mýtus dokonalosti súkromného podnikania ako základu slobody. Mne ako sociálnemu demokratovi bolo od počiatku zrejmé (a dnes sa zobúdzajú aj mnohí podporovatelia Klausa, Mikloša či Sulíka…), že je to sloboda nekalej súťaže, korupcie, nelegálneho privlastňovania, daňových podvodov, finančných špekulácií, prania špinavých peňazí, podkopania zamestnaneckých práv, privatizácie súdnictva, polície atď.
Iba pripomeniem tým, ktorí si stále robia ilúzie: medzi prvými zákonmi z dielne VPN, ktoré prijala v apríli 1990 Národná rada, bol zákon o hazardných hrách a zákon o súkromných bezpečnostných službách: ten prvý otvoril cestu praniu špinavých peňazí (veď Václav Klaus povedal, že on „nepozná špinavé peniaze“) a ten druhý zakladaniu mafii. Neexistuje azda jediná mafiánska skupina na Slovensku, ktorá by nevyrástla na pleciach esbéesiek!
Zbožšťovanie súkromného vlastníctva
Mravný úpadok našej politiky, to, čo vyústilo až do označenia „mafiánsky štát“ tu nie je preto, že sa tu dakde trúsia prízraky či strašidlá komunistov, ani to nie je nejaká vykonštruovaná komunistická mentalita, ale existuje ako nástup novej ponovembrovej ideológie zbožšťovania: neregulovaného súkromného vlastníctva a privatizačnej cesty k nemu. A kolaborantstvom časti našej inteligencie – očarenej primitívnou ideológiou maximálneho trhu a minimálneho štátu – na vytváraní tejto reality. A všetci, čo hľadajú v štáte oporu spravodlivosti, solidarity a sociálnu ochranu, boli a sú v očiach tejto ideológie sociálni paraziti, relikty komunizmu, neschopné narábať s vlastnou slobodou.
Áno, je pohodlné zakrývať tento nehanebný dôsledok „šokovej terapie“, ničím neregulovaného obohacovania, prežívajúcou komunistickou mentalitou či nevypudením komunistov z nášho života alebo z akejsi metafyzickej tradície. Zviazanosť mocenských garnitúr s privatizačným majetkom, zneužívanie Fondu národného majetku na budovanie vlastného oligarchického zázemia, rovnako ako vyvlastňovanie privatizérov novými privatizérmi, rozmiestňovanie „svojich“ ľudí na rozhodujúcich hospodárskych, policajných, súdnych, ale aj spravodajských pozíciách, bolo náplňou činnosti všetkých vládnych garnitúr.
Zmeniť tento systém pokladám skutočne za naliehavú úlohu. Na to však nestačia iba očista policajného a súdneho prostredia, ale hĺbková reforma celého sociálno-ekonomického systému. K jej uskutočneniu som zatiaľ nepočul ani jeden relevantný návrh (aby som bol spravodlivý, Beblavého návrh zákona o zákaze krížového vlastníctva bol prvou lastovičkou, ktorá odletela – spolu s Beblavým!) Na vizionárske a zároveň realistické politické hnutia zatiaľ iba čakáme. Zmena však iste nepríde v podobe spasiteľa, ak my sami nepridáme ruku k dielu.