Niektoré problémy kultúry na Slovensku sú ale dlhotrvajúce a štrukturálne. Zvlášť zreteľné príklady možno nájsť pri pohľade na architektúru 20. storočia. Chýbajúci dejinný odstup sa prejavuje v tom, že budovy medzivojnového funkcionalizmu alebo socialistického modernizmu ešte nevnímame ako historické dedičstvo, ktorému náleží patričná ochrana. Kým napríklad architektonická hodnota auly Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach utrpela „len“ necitlivou rekonštrukciou, bratislavskému Istropolisu hrozí v dohľadnom období úplná asanácia. Ani stavby so statusom národnej kultúrnej pamiatky na tom však automaticky nie sú lepšie.
Chátrajúca funkcionalistická pamiatka
Príkladom je liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach. Výnimočný funkcionalistický kúpeľný objekt navrhnutý Jaromírom Krejcarom bol odovzdaný do užívania v roku 1932 a svojho času bol jednou z najdrahších novopostavených budov v Československu. V 90. rokoch sa Machnáč v rámci privatizácie trenčianskoteplických kúpeľov dostal do súkromných rúk a krátko na to, v roku 2002, bol odstavený z prevádzky. Odvtedy chátra.
Štát by sa mal usilovať nielen o rozšírenie okruhu národných kultúrnych pamiatok na tie architektonické diela minulého storočia, ktoré tento status ešte nemajú, ale aj o ich postupné nadobúdanie do svojho vlastníctva: prioritne prostredníctvom predkupného práva a v krajnom prípade aj vyvlastnením.
Na alarmujúci stav pamiatky už niekoľko rokov upozorňujú odborníci aj aktivisti za jej záchranu. Spoločnosť Jaromíra Krejcara, ktorá vznikla tento rok za účelom uchovania a obnovy liečebného domu Machnáč, sa budovu pokúsila odkúpiť, no neúspešne. Rozpadávajúcu sa národnú kultúrnu pamiatku si posúvajú schránkové firmy s oligarchickým pozadím. Časté prepisy majiteľov pôsobia ako obštrukcia voči zásahu pamiatkarov a naznačujú, že súkromnému vlastníkovi ide väčšmi o pozemok pod liečebným domom než o budovu samotnú.
Po Novembri sa heslo „sloboda je zodpovednosť“ pripomínalo vždy voči príslušníkom pracujúcej triedy, ktorí sa podľa pravicových elít správali nezodpovedne. Aká však bola a je zodpovednosť tých, ktorí nadobudli slobodu súkromne disponovať kolektívnym kultúrnym dedičstvom? O koľko vynikajúcej architektúry a umenia vo verejnom priestore sme odvtedy pre ich komerčné záujmy prišli?
Stále však existujú možnosti, ako konať. Premene Machnáča na ruinu sa Spoločnosť Jaromíra Krejcara v spolupráci s ďalšími inštitúciami chce pokúsiť zabrániť vyvlastnením, na ktoré má štát vo verejnom záujme nárok. K národnej kultúrnej pamiatke má možnosť dostať sa aj prostredníctvom predkupného práva, ktoré má ministerstvo kultúry pri každom prevode národnej kultúrnej pamiatky na iného majiteľa. Ani jedna z možností dosiaľ nebola využitá, čo sa môže práve v Trenčianskych Tepliciach zmeniť.
Záchrana Machnáča
Zámer záchrany Machnáča prostredníctvom vyvlastnenia podporuje nielen ministerstvo kultúry, ale aj miestne samosprávy či akademici a ďalší partneri. Takýto konsenzus je dôležitý nielen z perspektívy uchovania konkrétnej budovy, ale aj z hľadiska uznania prednosti kultúrneho záujmu verejnosti pred komerčným záujmom súkromníka. Na radosť je však ešte priskoro: je otázne, či sa na finančnú kompenzáciu za vyvlastnenie nájdu peniaze. Nezdá sa, že by ministerstvo financií alebo úrad vlády boli ochotné venovať kultúre viac než nevyhnutné minimum prostriedkov a pozornosti.
Ak aj odhliadneme od očividného paradoxu slovného spojenia „súkromná národná kultúrna pamiatka“, stále ostáva dosť dôvodov na to, aby štát začal využívať svoje predkupné právo nielen pri hospodársky atraktívnych podnikoch, ale aj pri svojom historickom dedičstve. Nechať ho nenávratne schátrať totiž nie je ničím iným než barbarstvom, ktoré sa od aktívnej likvidácie umeleckých pamiatok líši len nenápadnejšou a nepriamejšou formou.
Štát by sa mal usilovať nielen o rozšírenie okruhu národných kultúrnych pamiatok na tie architektonické diela minulého storočia, ktoré tento status ešte nemajú, hoci sú naň plne kvalifikované, ale aj o ich postupné nadobúdanie do svojho vlastníctva: prioritne prostredníctvom predkupného práva a v krajnom prípade aj vyvlastnením. Tieto pamiatky by potom štát mohol prepožičiavať do správy organizáciám podobným Spoločnosti Jaromíra Krejcara, ktoré by sa s partnermi starali o zveľaďovanie zvereného dedičstva a jeho dôstojnú ochranu a využívanie vo verejnom záujme. Do hľadísk sa totiž skôr či neskôr vrátime, ale z trosiek nášho kultúrneho dedičstva si novú minulosť nepostavíme.