Už v roku 2017 však vtedajší premiér toto tvrdenie skorigoval, keď vyhlásil, že „Vyšehradská štvorka nie je pre Slovensko alternatívou Európskej únie“. Vnútropolitický vývoj v Maďarsku a v Poľsku a konflikt týchto dvoch štátov s väčšinou „starých členských štátov EÚ“ čoraz viac nastoľuje otázku významu vyšehradskej spolupráce pre Slovensko, čo sa zvýraznilo v súvislosti s postojom Slovenska v spore, ktorý viedla EÚ s Poľskom a Maďarskom ohľadne viazanosti finančných prostriedkov z rozpočtu EÚ na dodržiavanie zásad právneho štátu.
Demokratické deficity
„Vyšehrad“ sa tak stáva symbolom tej časti Európy, ktorá má problémy s demokraciou a potenciálne ohrozuje jednotu únie. Ak sa chceme tejto nálepky zbaviť, je nutné vyjasniť si, čo nám v súčasnosti prekáža. Pokiaľ rešpektujeme pravidlá právneho štátu a parlamentnej demokracie, nie je pre Slovensko prijateľná politická prax ovládnutia štátu „našimi ľuďmi“ z tábora jednej politickej strany, resp. skupiny strán, ani oligarchických skupín. Nie je prijateľná ani cesta oslabovania právomocí kontrolných inštitúcií, akou je napr. Ústavný súd. Z tohto hľadiska snaha zbaviť ho právomocí posudzovať súlad ústavných zákonov s implicitným materiálnym jadrom Ústavy SR posúva Slovensko veľmi nebezpečne do blízkosti Poľska či Maďarska. K uvedeným štátom nás približuje aj prax spochybňovania svetonázorovej neutrality štátu, keď napr. vôľa jednej alebo viacerých cirkví býva nadraďovaná princípom ústavy.
Slovensko by nemalo nasledovať maďarskú a poľskú cestu vo vnútornej politike. Nemalo by však ani stáť v prvej línii v konflikte uvedených štátov s väčšinou ostatných členov EÚ. Slovensko zo strednej Európy nikam neodíde, Poľsko a Maďarsko zostanú jeho susedmi.
Ak v prípade súčasnej poľskej a maďarskej cesty možno hovoriť o vplyve politických tradícií z medzivojnového obdobia, konkrétne režimu Miklósa Horthyho a Józefa Piłsudského, tradíciou Slovenska je demokratický režim prvej Československej republiky. Preto by SR nemala nasledovať maďarskú a poľskú cestu vo vnútornej politike. Nemala by však ani stáť v prvej línii v konflikte uvedených štátov s väčšinou ostatných členov EÚ. Slovensko zo strednej Európy nikam neodíde, Poľsko a Maďarsko zostanú jeho susedmi.
Vyšehradská spolupráca je svojím spôsobom vybočenie z tradícií stredoeurópskej politiky. V mnohých aspektoch má táto spolupráca ďaleko od ideálneho stavu. Dôležitá je existencia dialógu medzi štátmi, ktoré sa dlhé desaťročia navzájom vnímali ako rivali či dokonca nepriatelia a dnes sa aj na základe prieskumov verejnej mienky považujú za veľmi blízkych partnerov. Nezávislá štátnosť, demokratické zriadenie, členstvo v EÚ a dobré susedské vzťahy patria medzi najväčšie zisky Slovenska po roku 1989.
Odsúdení na spoluprácu
Slovensko je na jednej strane „najväčšmi integrovaným“ štátom V4, keďže používa euro, zároveň je však jediným štátom skupiny, ktorý sa delí o spoločné hranice so všetkými troma partnermi. Práve s Maďarskom a Poľskom má najdlhšiu spoločnú hranicu. Cesta Slovenska k zabezpečeniu diverzifikácie prepravných trás energetických surovín i k napojeniu na európske dopravné ťahy je možná jedine v spolupráci s Maďarskom a Poľskom. S ohľadom na prírodné podmienky je pre Slovensko perspektívne rozvíjať medzinárodné dopravné koridory severo-južným smerom, aj keď z vnútroštátneho hľadiska je to, samozrejme, smerovanie zo západu na východ. V neposlednom rade, približne desať percent obyvateľstva krajiny predstavujú príslušníci maďarskej menšiny, citlivo reagujúci na potenciálne zhoršenie bilaterálnych vzťahov s južným susedom.
Preto je v záujme Slovenska neprehlbovať existujúci konflikt a naopak, zmierňovať ho. Možno treba takisto pripomenúť pozíciu Poľska, ktoré v 90. rokoch, keď sa Slovensko dostávalo do medzinárodnej izolácie, vyvíjalo intenzívne aktivity s cieľom zabrániť najhoršiemu scenáru. EÚ má plné právo žiadať, aby jej členské štáty plnili svoje záväzky vyplývajúce z kodanských kritérií členstva. Je to v záujme Slovenska, rovnako ako existencia dobrých susedských vzťahov. Súčasné vlády Poľska a Maďarska rady siahajú k nacionalistickej mobilizácii, čo môže mať negatívny vplyv aj na vzťahy so Slovenskom. Zároveň však ich zmena musí byť plne v rukách ich vlastných občanov. Hoci sa to z perspektívy dneška zdá málo reálne, éra Orbána i Kaczyńského sa raz skončí, ale susedmi zostaneme.
Popri intenzívnom obchode má SR s Poľskom aj dôležité záujmy vo východnom susedstve. Obe krajiny potrebujú, aby Ukrajina bola stabilná, bezpečná a moderná krajina a aby sa záujem EÚ nekončil na jej západných hraniciach. Napokon, sú tu už vybudované mechanizmy konzultácií či už na úrovni veľvyslanectiev v tretích krajinách, aj Medzinárodný vyšehradský fond a ďalšie formy nepolitickej spolupráce, ktoré sú však dôležité pre verejnosť, školy, obce a mestá vo všetkých štyroch štátoch.
Slovensko by, napriek nedokonalosti „Vyšehradu“, nemalo podliehať mantinelizmu a vzdávať sa nástroja, ktorý významne prispel k jeho etablovaniu na medzinárodnej scéne.