Pamätám si na diskusie s Robertom Ficom, hlavne v čase zostavovania jednofarebnej vlády Smeru, keď sme sa zhodli, že ústavnej väčšiny sa radšej treba vyvarovať, lebo v sebe skrýva možnosť zneužitia moci. S tým, že ak je potrebné ústavu meniť, tak dohodou naprieč koalíciou a opozíciou. Tejto zásady sa napokon vlády Smeru aj držali a výnimkou nebol ani ústavný zákon o manželstve. Aj keď bol evidentnou špekuláciou, ktorou chcel Fico ako kandidát na prezidenta získať hlasy kresťanských demokratov. A napokon ich ani nezískal.
Sporný vek odchodu sudcov do dôchodku
To, čo sa však dnes spustilo okolo ústavného zákona, asi nemá obdobu v histórii republiky. Je nepochybné, že by ústava potrebovala kompletnú novelizáciu. Ako celok je výsledkom revolučného nadšenia, emancipačného vzopätia a potom chaotickej politickej skúsenosti z bojov medzi Mečiarovým avanturizmom a Dzurindovou konsolidáciou. Lenže príprava takejto komplexnej zmeny si vyžaduje normálnu a kvalifikovanú vládu – a takú nemáme. Potom dlhodobú prácu a spoluprácu ústavných a štátnych autorít, širokú verejnú diskusiu, parlamentnú rozpravu a napokon potvrdenie referendom.
Prijatý ústavný zákon z dielne ministerky Kolíkovej, do ktorého sa ešte doslova vydieraním votrel Krajniakov právny paškvil, nespĺňa ani jedno kritérium na prijatie ústavného zákona. Všetky tie body, ktorými chcela ministerka zavrieť dvierka pootvorené korupcii v súdnictve, sa dali urobiť aj obyčajnými zákonmi: nebolo potrebné už aj tak neprimerané ukotvenie „organizačného štatútu“ Súdnej rady ešte rozširovať.
Iste, vytvorenie najvyššieho správneho súdu je dobrým krokom. Ale jediným. Aký zmysel má ústavou určovaný vek odchodu sudcov do dôchodku? U tých všeobecných ohraničený dosiahnutím 67 rokov (čo by tak mohlo zodpovedať kvalite a priemernej dĺžke života pred 30 rokmi) a v prípade ústavných sudcov po hranicu 72 rokov. Keď si spomeniem len na svojich kolegov v Európskom parlamente, ktorí ďaleko po sedemdesiatke predstavovali najvýkonnejšiu, ale aj najracionálnejšiu skupinu pri tvorbe zákonov, alebo na diskusie o projektoch Európskej únie s vyše 90-ročným francúzskym exprezidentom Valérym Giscardom d'Estaing, tak si myslím, že je to hlboká neúcta k sudcovskému stavu, typický nekultivovaný slovenský barbarizmus.
Paškvil
Nijako inak nemožno nazvať ani Krajniakov (ekonomickým diletantom Vladimírom Palkom naformulovaný) paškvil: rozširuje dobre skoncipovaný ústavný článok, ktorý všeobecne garantuje právo na hmotné zabezpečenie v starobe, invalidite, pri strate živiteľa a v hmotnej núdzi. Ale tak, že do ústavy vkladá vzťah medzi vekom odchodu do dôchodku a odpracovanými rokmi; medzi starostlivosťou o dieťa a hmotným zabezpečením až po poskytnutie časti dane „osobe, ktorá ho vychovala“. Teda niečo, čo má byť predmetom sociálnej politiky, čo má byť programom politických strán súťažiacich o voliča a v prípade výhry aj predmetom konkrétnej sociálnej politiky rezortu – ale nie ústavného zákona.
Krajniakov paškvil do ústavy vkladá vzťah medzi starostlivosťou o dieťa a hmotným zabezpečením až po poskytnutie časti dane ,osobe, ktorá ho vychovala‘. Je to praktika, ktorá sa dnes šíri hlavne medzi katolíckymi fundamentalistami, praktika odkukaná od amerických konzervatívcov.
Je to však praktika, ktorá sa dnes šíri hlavne medzi katolíckymi fundamentalistami, praktika odkukaná od amerických konzervatívcov: vkladať nasilu, akoby potajme, bez súhlasu ba i len informovanosti verejnosti, isté fundamentalistické doktríny do zákonov. (V Palkovom prípade „opajcnutých“ od amerického ekonóma Geryho Beckera, predstaviteľa /ne/slávnej Chicagskej školy: pokúsil sa všetky rodinné vzťahy a individuálne vlastnosti skapitalizovať a vyjadriť v cenových parametroch; s tým, ako môžu prispieť k maximalizácií zisku.)
Obmedzovanie vlády aj Ústavného súdu
Z tej istej dielne je aj úsilie Richarda Sulíka o zavedenie daňovej brzdy do ústavného zákona o dlhovej brzde. Je to pokus kodifikovať do ústavy to, čo má byť predmetom politického zápasu a súťaže. Konkrétna hospodárska politika vlády je vždy závislá od nastavenia daní a odvodov, sú to nástroje konkrétnej vládnej politiky. A majú celkom zreteľný ideologický charakter. Koncept „daňovej brzdy“ sa opiera o mantru reaganomiky z 80. rokov: menej štátu, ako hlavné heslo neoliberálnej doktríny.
Ekonóm Vladimír Baláž to povedal výstižne: „Predstavy, že znižovanie daní povedie k väčšiemu ekonomickému rastu, sa vždy ukázali ako fantazmagórie…“ Ale nejde o to, kto má v tomto spore pravdu. Fixovať ekonomické politiky do ústavy je jednoducho škandalóznym, nedemokratickým obmedzovaním politík všetkých nasledujúcich vlád, je obmedzením suverenity občana zvoliť si inú ekonomickú politiku. To je jadro tohto neústavného postupu.
A práve v tejto súvislosti sa nám ukazuje ako dokonalá degradácia ústavy aj Ústavného súdu rozhodnutie obrať Ústavný súd o kompetenciu rozhodovať o nesúlade ústavných zákonov s ústavou. Nejdem čitateľa zaťažovať technikalitami, ale ide o to, že ústava stojí na istých hodnotových predpokladoch, a to ako celok. Ústavný súd bez právomoci určovať, či sú ústavné zákony v súlade s hodnotami a s duchom ústavy ako celkom, stráca svoju najhlavnejšiu funkciu: obranu demokracie a suverenity občana. Keby som chcel byť dôsledný, tak poviem, že tento protidemokratický barbarizmus zakladá právo občana postaviť sa na odpor proti vláde, ktorá znemožňuje riadnu činnosť ústavných orgánov.