Obaja predstavujú zmes neoliberálnych a konzervatívnych myšlienok. Obaja sa ujali funkcie na začiatku epidémie koronavírusu. Obaja vedú heterogénne koalície. Spektrum slovenskej koalície siaha od ultrakonzervatívnej náboženskej pravice až po neoliberálov. Iba jedna zo slovenských strán, SaS, mala v minulosti vládne skúsenosti, čo bolo pre slovenský krízový manažment vážnym hendikepom. Rakúsku koalíciu tvoria neoliberálni ÖVP a Zelení. ÖVP vládne s krátkym prerušením od roku 1986.
Kurz však do kabinetu vybral relatívne neskúsených politikov s malou vlastnou politickou váhou. Jeho skupina poradcov, pozostávajúca z obchodných konzultantov a odborníkov na komunikáciu, sa považuje za vplyvnejšiu ako väčšina ministrov. Najskúsenejším ministrom je minister sociálnych vecí a zdravotníctva Rudi Anschober, ktorého nominovali Zelení. Zelení majú silnejší sociálny profil ako ÖVP.
Stratégia vyvolávania strachu
Na jar sa obe vlády riadili všeobecnejším modelom silného lockdownu. Rakúska vláda spustila niektoré hospodárske programy s cieľom zmierniť ekonomické (a sociálne) dôsledky. Na Slovensku podobné opatrenia nasledovali o niečo neskôr, čo bolo spôsobené hlavne neskorším zostavením vlády. Slovenské ekonomické protikrízové programy schválené na jar sú v regióne relatívne najmenšie. Ich finančný rámec predstavuje 4,4 % HDP v porovnaní so 7 % v Maďarsku, 9,5 % v Rakúsku a 10 % v Slovinsku. V záujme dodržiavania zdravotných pravidiel pristúpila rakúska vláda k istej deľbe povinností. Minister sociálnych vecí a zdravotníctva Rudi Anschober vysvetlil, prečo sú opatrenia potrebné. Sebastian Kurz radšej stavil na strach. Na jar vyhlásil: „Čoskoro bude každý poznať niekoho, kto zomrel na COVID-19“. Ako sa neskôr ukázalo, bolo to vedomé preháňanie, ktoré narušilo dôveryhodnosť Kurza.
Prípad Slovenska aj Rakúska ukazuje, že riadenie epidémie a hospodárskej krízy nemôže uspieť bez vytvárania spoločenského súhlasu.
Matovič od začiatku jasne stavil na strach. Slovenské opatrenia sa uplatňovali ťažšie ako v Rakúsku. Predčasný lockdown udržal počet prípadov na nízkej úrovni. Ale v dôležitých detailoch sa stratégie otvorenia oboch vlád líšili. Rakúska vláda si zvolila postupnú stratégiu. Pri odstraňovaní rúšok to však zašlo priďaleko. Vznikol falošný dojem, že vírus takmer zmizol a ľudia sa začali správať neopatrne. Časť ÖVP mala výhrady proti opätovnému zavedeniu rúšok v obchodoch.
Na konci augusta Kurz vyhlásil: „Na konci tunela je svetlo.“ Nebol to však ešte koniec tunela, skôr začiatok druhej vlny krízy, ako sa čoskoro ukázalo. Slovenská vláda pri opätovnom otváraní sledovala menej transparentnú líniu a v niekoľkých aspektoch zašla ďalej ako rakúska vláda, napr. pokiaľ išlo o hromadné akcie. Keď počty nakazených začali opäť stúpať, Igor Matovič vystúpil s veľmi rozporuplnými vyhláseniami. Kým napríklad nosenie rúška bolo v Bratislave prísnejšie ako vo Viedni, v septembri sa to začalo meniť. Zdá sa, že z presvedčenia dodržiava hygienické opatrenia menej ľudí, ako vo Viedni. Ani jedna z dvoch vlád dostatočne nevyužila letné mesiace na prípravu proti druhej vlne epidémie.
Ľudia bez pomoci
Na jeseň sa počty infikovaných na Slovensku začali dramaticky zvyšovať. Slovenská vláda však neoznámila konkrétnu a cielenú podporu najpostihnutejším odvetviam (reštaurácie, hotely, bary, apod). Nastupovali existenčné problémy a ľudia začali vláde vzdorovať. Matovič čoskoro prišiel s myšlienkou hromadného testovania, a to bez konzultácie s kýmkoľvek. Odborníci sa zasadzovali za cielené hromadné testovanie. Ukázalo sa, že plošné hromadné testovanie nie je zázračným riešením. Istý čas bolo úspešné ako marketingová udalosť, ktorá odvádzala pozornosť od zlyhaní zdravotníckej stratégie.
Matovič sa stal zosobnením nepravidelného krízového manažmentu. Rakúsko sa dočasne dostalo na najvyššiu priečku v miere európskej infekcie. Anschober, ktorý bol na začiatku jesene príliš optimistický, musel znovu vysvetľovať zavádzanie opatrení. Potom sa objavil Kurz s myšlienkou hromadného testovania, ktorú skopíroval od Matoviča. Tak ako na Slovensku, aj v Rakúsku vysvetlili odborníci na zdravotníctvo svoje výhrady. Testy sú ale skutočne dobrovoľné – a testuje sa pomerne málo ľudí. Budúce hromadné testy budú pravdepodobne cielenejšie, napr. pri konkrétnych profesiách.
Prinajmenšom je zrejmé, že plošné hromadné testy nie sú alternatívou obmedzení. Kurzova myšlienka hromadného testovania ešte viac narušila dôveru v krízové vedenie vlády. Oba prípady ukazujú, že o opatreniach je potrebné presvedčivo argumentovať a kombinovať zdravotné, hospodárske a sociálne opatrenia. Riadenie epidémie a hospodárskej krízy nemôže uspieť bez vytvárania spoločenského súhlasu.