Bidenova éra alebo Trump v rukavičkách

29.12.2020 14:00

Keď Donald Trump prehral prezidentské voľby, predstavitelia veľkej väčšiny vlád Európskej únie, možno s výnimkou Poľska, si poriadne nahlas vydýchli. V hromadnej gratulačnej odozve Joeovi Bidenovi sa vonkoncom netajili nadšením a „neprehliadnuteľne nevypovedaným“ prianím normalizovať transatlantické vzťahy.

Niet divu, veď odchádzajúci prezident Spojených štátov amerických po celý čas rozprával, ako mu jeho neveľmi kultivované ústa narástli, no a na starom kontinente si bleskovo rýchlo vyslúžil povesť priateľa za „všetky drobné“. A najmä priateľa za všetkých nepriateľov.

Symbol hry na zmierenie

Kto by však bol z nadšenia našich politických funkcionárov vyvodil, že sa všetko vracia do starých, propagandou transatlantizmu vyhĺbených a ospevovaných koľají, je celkom vedľa. Tlak na samofinancovanie európskej obrany bude pokračovať aj za ďalších zaoceánskych administratív. Rovnako tak bude pokračovať postupné sťahovanie sa Američanov z Európy. Donald Trump v podstate len vykonával špinavú prácu, keď nadviazal na predchádzajúcu, oveľa diplomatickejšiu politickú formu Baracka Obamu. Latku vzájomných vzťahov však svojím osobitým spôsobom posunul tak neuveriteľne nízko, že nabudúce bude Európska únia nútená od Washingtonu prijímať akékoľvek ústretové gesto s otvorenou náručou. Nebude mať na výber. O to ľahšie bude uskutočňovanie Bidenovho volebného sľubu, v ktorom sa zaviazal napraviť vzťahy s Európou.

Joe Biden sa tak najskôr stane symbolom hry na občianske a medzinárodné zmierovanie. Bude hlavnou tvárou úsilia o prekonávanie rozporov. Prirodzene, aj to však len odtiaľ potiaľ!

Podstata naznačeného a narysovaného geopolitického procesu, opúšťanie starých spojencov na starom kontinente (mimochodom, prognózy o ňom hovorili už pred viacerými rokmi), sa teda nemá prečo zásadne zmeniť. Samozrejme, servírovanie sa zmení. Teraz sa bude podávať po sústach a v rukavičkách, na striebornej tácke a pod hodvábnym závojom pekne znejúcej zaliečajúcej sa bratskej rétoriky o spoločných hodnotách. Celkom bez doterajšej Trumpovej „biznisovej noblesy“, ktorú teraz ešte bizarne podčiarkuje prepojenie s trapasmi týkajúcimi sa detinského vzdoru porazeného starca.

Joe Biden sa tak najskôr stane symbolom hry na občianske a medzinárodné zmierovanie. Bude hlavnou tvárou úsilia o prekonávanie rozporov. Prirodzene, aj to však len odtiaľ potiaľ! Pretože na jednej strane je nanajvýš pravdepodobné, že sa v jeho (nie je vylúčené, že takisto len jedinom) funkčnom období výraznou mierou zvýši ceremoniálna úloha viceprezidenta, resp. viceprezidentky, ktorú veľa obyvateľov USA považuje za názorovo neprijateľnú.

Na druhej strane sa s Joeom Bidenom priam ostentatívne vracajú osoby a tendencie z doby, ktorú Donald Trump nenávidí; z doby vojenských ťažení Baracka Obamu, za vojenské výboje oceneného Nobelovou cenou mieru. To znamená aj stupňujúcu sa kritiku postupu európskych spojencov, ale aj otvorené označovanie Čínskej ľudovej republiky za čoraz väčší problém. Za čoraz nebezpečnejšieho konkurenta na globálnej šachovnici.

Návrat Ríše stredu

„Deväť z desiatich činov musí urobiť každý politik,“ napísal nemecký spisovateľ Lion Feuchtwanger a opakovane sa potvrdzuje, že mal svätú pravdu. V čoraz mohutnejšom odpore voči

Číne sa všetky posledné administratívy Spojených štátov amerických priam vzácne zhodujú a zhodovať sa budú, keďže aj samotný Peking čoraz výdatnejšie pritvrdzuje. Vedenie Číny niekdajšiu masku aspoň zdanlivého mierového rozvoja a spolupráce teraz už otvorene odhadzuje ako nepotrebnú. Bola to póza, ktorú si Čínska ľudová republika starostlivo pestovala veľmi dlho. Vo vnútornej politike sa okrem toho systematicky obnovuje vážnosť kultu osobnosti, ktorý bol po smrti Mao Ce-Tunga potlačený, a narastá aj miera dohľadu a kontroly obyvateľstva. So zahraničnými vzťahmi je to v Číne podobné. Po desaťročia oslavované uplatňovanie „soft power“, miernej sily, ustupuje v prospech čoraz agresívnejších me­tód.

Zo strany Číny častejšie počúvame, že je čas vrátiť sa k (staro)novej sláve Ríše stredu. Len dohnať a hlavne prekonať USA! Toto krédo je de facto sinocentrickou výzvou celému Západu a má pestrú škálu podôb. Usilovné čínske rozširovanie vojensko-priemyselného komplexu, pragmaticky sa prehlbujúce vojensko-politické partnerstvo s Ruskou federáciou, všemožný rozvoj vzťahov v južnej a východnej Ázii, ďalšie a ďalšie prenikanie najmä do oblasti čiernej Afriky či Latinskej Ameriky, o čom sa stále viac mlčí, ako hovorí. A obzvlášť v poslednej dobe intenzívne prenikanie na Blízky východ, predovšetkým prostredníctvom ostrakizovaného Teheránu, ktorý sa cíti podvedený v dôsledku krachu viedenskej zmluvy o iránskom jadrovom programe.

Nadchádzajúci vývoj medzi takzvaným Novým svetom a takzvaným Starým svetom sformuje toto všetko a mnohé ďalšie faktory. V globalizovanej ére sa tieto svety stávajú vzájomne čoraz vzdialenejšími. A obzvlášť Európe tým na obzore rastie vážny problém.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#USA - Čína #NATO #Joe Biden #Európa #Donald Trump
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku