Inokedy na kolenách, a potom v Kocúriciach pri Piešťanoch by nás bolo veľa. A možno by padal sneh. Vločky veľké ako bieli bernskí salašnícki psi. Inak tých bernských salašníckych psov som poznala niekoľkých. Boli to kamaráti, krásni ako sneh! Ten však tu dolu na dolniakoch už druhý rok nie a nie napadnúť. Lietajú včely.
Za normálnych okolností by všetky spali. A ja popoludní doma tiež, unavila by som sa na tej návšteve v Kocúriciach. Potom by prišli naši – Borisovci – vinšovať a zobudili by ma. Aj Ježiško by prišiel a priniesol by mi u Borisovcov knižky. Spomínali by sme na všeličo, Boris by pil víno a mal by dobrú náladu, a hovoril by, že ma počul čítať v kostole z Izaiáša. Hovorili by sme o kázni a o kňazovi, a dohodli by sme sa všetci, že ich pôjdeme pozrieť aj my. A ráno by sme šli do roboty, robili by sme plány na budúci rok, podvečer by som sadla k počítaču, po sviatkoch by som mala chuť písať a čítať. Nazrela by som do kalendára a zistila, že tento rok uplynie sto rokov od smrti Pavla Országha Hviezdoslava.
Dnes sú však ľudia leniví venovať sa niečomu, hoci aj čítaniu, ktoré bolo mimochodom kedysi považované za záhaľku, naplno. To však nie je problém autora ani textu. Kým sa zas stretneme,dovtedy čučme doma a čítajme si, Hviezdoslava, lebo ho nepoznáme a má to výročie.
Neviem, čo z neho sa dá ešte dnes čítať. Niekto tvrdí, že nič. „Ja to čítam ako súčasnú literatúru, text, ktorý tu je a ktorý treba rešpektovať: so všetkým, čo k tomu patrí,“ napísal mi svojho času básnik Oleg Pastier. Možno preto, že Hviezdoslav našiel dosť východísk k možnostiam zaobchádzania so slovami. A neunikla mu podstata. „Ja viem, že pri prvom čítaní sa to zdá byť krkolomné, ale pri druhom už menej a pri treťom si v tom jeho svete slov až po uši,“ pravil Oleg, skrátka, chce to len trochu námahy. Ako pri všetkom. Ako pri písaní, pri čítaní, pri narábaní s nástrojmi, pri vzťahoch s ľuďmi. Nie je to o nič ťažšie, ale ani o nič ľahšie.
Dnes sú však ľudia leniví venovať sa niečomu, hoci aj čítaniu, ktoré bolo mimochodom kedysi považované za záhaľku, naplno. To však nie je problém autora ani textu. Mali sme doma celú slovenskú klasiku, tato nahlas čítaval z Hviezdoslava aj Sládkoviča, Sama Chalupku aj Janka Kráľa a všeličo iné. Dobšinského rozprávky a Polívkov rozprávkový Súpis sme prelúskali všetky. Mám to v uchu od detstva, teraz si to opakujem ako násobilku. To, čo sa mi vtedy zdalo byť samozrejmé, teraz sa mi vzpiera. Dieťa asi jednoduchšie prijíma aj to nezrozumiteľné, záhadné, čarodejnícke…
Ani ja k maestrovi Hviezdoslavovi až taký vzťah nemám (tato by mi dal!), nemám to dobre prečítané. Moje lode som navigovala inými vodami. Nežalujem sa, iba mi napadlo, keď sme tu všetci trhali tie vianočné papiere a rozbaľovali darčeky, že tuším nás ten naozajstný a pre niekoho vymyslený Ježiško všetkých poklepal po pleci. Kvôli nám všetkým, nie kvôli sebe, Silvester delobuchový sme prespali. Ešte tri-štyri dni a hlupáci budú mať iné starosti, iné rauše, iné hračičky.
Nechajme im ich radovánky. Ako napísal kdesi v básni Ezra Pound: „Poď, poľutujeme tých, ktorí sú na tom lepšie ako my…“ Alebo inde básnik Pastier: „Bilancovať? Slávne sláviť? Čo tak asi? A na oblohe štvanej svorkou petárd, krčí sa Mesiac – ako citát z apokalypsy…“
A napriek tomu trochu nepodarenému roku 2020 je tu fungl nový rok. Vďaka. Možno už o pár dní napadne sneh, lebo žiadnu zimu vlci nezožrali, a potom chvíľu budeme prikladať do pecí, vonku sa ochladí, priletia pod okná a do parkov glezgy a ďatle, vietor rozhojdá v korunách lanské hniezda, a potom, zrazu, ako sa v Modre hovorí, znenazdajky, ako na Borovej táčky, objaví sa slnko a bude jar. Dáme sa zaočkovať proti tej svini, ktorá nám hádže polená pod nohy a nedá spávať, kradne a unáša nás zo života a podráža nám kolená a potom sa všetci vystískame a stretneme. Dovtedy čučme doma a čítajme si, Hviezdoslava, lebo ho nepoznáme a má to výročie. Pozrite, čítajte, akú peknú báseň napísal o Novom roku, skoro akoby ste ju písali vy:
Aj, rok nový som zas dožil, Bože, z tvojej milosti; nejeden bôľ navždy složil, ja beriem ju v čerstvosti.
Beriem – prv však, než postúpim ďalej žitia na púti: dovoľ, srdcom nech neskúpym vzdám za prešlosť chválu ti.
Za čo? – Ver’ mnoho je to toho: hľa, vek si mi predĺžil! Už v tom lásky bez otázky je viac než som zaslúžil.
So životom dals ́ mi potom, či čo k nemu prisluší dľa priznania… Veď plň mania len lepší cit ohluší.
Dávals’ vôľu, šetril zdravie, síl potrebných k činu prial, pokoj v srdci, svetlo v hlave v búrkach vášni udržal.
Hynúcemu sparnom v práci dovolil si v chládku stáť; za to neujals’ na pláci, ako robí zemský pán.
Zmorenému ťarchou žitia uľavil si v pravý čas; rozstrels’ noc – i lenže svitá, na postati hmyrí zas.
Dávals’ slasti, pravda skrovné – nu, tu dolu krátky hod; dávals’ žiale nevýslovné – tvoja vôľa, kladiem bod.
I nádeje, v chvojek vlne zmladils’; pravda, prázdny kvet – Všetky nemôžu byť plné: tak chcem veci rozumieť.
Akokoľvek – dobrej viery predsa som vždy putoval! Pre nezdary vyše miery kto by sa aj sužoval?
Pravda, mnoho v žití súžby, veľa všakých svízelov; ale i otroctvom služby prejsť lzä s dušou umelou.
Znava, príkrosť, omarenie: poznal som ich ver’ i sám; predsa prešly ako tiene, slnko bleslo, boly tam.
Pritom zrel som vše do víru: aká to tam opeka? Nie piaď, im zem celú šíru – biedny počin človeka.
Ihneď som zrak poodvrátil, ponoril ho radšej v noc, a kým mnohý v hrách ju tratil, mne javila krásy moc.
Spoveď struny do nej zuní, z nej zas úkoj, sväťby dážď – Hľadím hviezdnej do koruny, kráčam – držiac boží plášť…
Nuž ďakujem, Bože lásky, všetko, čo som zaužil; mnoho lásky bez otázky, viacej než som zaslúžil.
Stojím rokov na rozhraní, medzu tú tys’ predelil. – Prosiť smiem? dar svrchovaný, nímž bych ducha zveselil?
Prosím tedy plný biedy, nie pre seba – ach, čo syn: shliadniž, Bože, na to lože – a rec: Vstaň! Ja Hospodin…
Rok 2021 nesmie byť ako citát z apokalypsy. Bude to dobrý rok, nebojte sa, Hviezdoslav môže banovať, že sa ho nedožil…