Prvého som počula takto sa vyjadriť ministra Naďa, ktorý má dajme tomu hľadanie nepriateľov v náplni práce. No keď sa tak vyjadrili ďalší, a dokonca aj celkom mladý, málo skúsený poslanec slovenského parlamentu (takých tam máme viac), musela som sa zamyslieť. Ako je to vlastne s tým naším nepriateľstvom? Žeby sa chlapci chceli hrať na vojačikov?
Pre nás starších taká rétorika akoby niesla ozvenu čias studenej vojny, čo je vo svojej anachronickosti smutné, hoci zároveň to vyznieva aj smiešne. Veď len pred pár desaťročiami sme permanentne počúvali od iných politikov (podobných snaživcov) o veľkom priateľstve a družbe so Sovietskym zväzom a predovšetkým s Ruskom, ktoré je ako slovanská krajina naším bratom. A zrazu, tu ho máš, dozvedáme sa, že všetko je naopak a náš brat už nie je naším bratom, ba sme s ním z nejakého dôvodu vo veľkom nepriateľstve.
Nepriateľmi sa stali biblickí bratia Kain a Ábel, kde konflikt prerástol do bratovraždy… O nejakom reálnom konflikte s Ruskom som zatiaľ nepočula. No vec má aj inú stranu mince než len reči, veď ako je známe, slovo má váhu, keď za ním nasleduje čin. A pri takomto demonštrovanom nepriateľstve je činom známe vykopanie vojnovej sekery, je to proste vojna a možno dokonca ani nie studená, ale poriadne horúca…
V tomto smere má Slovensko aj isté dejinné skúsenosti, keď po boku hitlerovského Nemecka kedysi vyhlásilo vojnu Sovietskemu zväzu, ale nielen jemu, rovnako aj Spojeným štátom. Smejeme sa tomu podnes, predstavujúc si „smelého“ trpaslíka, ktorý sa (krytý monštrom Hitlerom) staval proti obrom…
Naša línia ako členov obranného paktu NATO momentálne vylučuje nejakú proklamovanú družbu s Ruskom, s ktorým v podobnom spojenectve nie sme. No tvrdenie, že Rusko predstavuje nepriateľa Slovenska, je zavádzajúce a nezodpovedné.
Dnes v nás aj s ohľadom na túto skúsenosť vyvoláva pochybnosti, keď sa zo strany súčasných politických dejateľov zásadné slová vypúšťajú akoby len tak do vetra (a s pohľadom dojčaťa upretým na prsník Bieleho domu, dokonca preskakujúc Brusel). Aj bez nich predsa každý chápe, že naša línia ako členov obranného paktu NATO momentálne vylučuje nejakú proklamovanú družbu s Ruskom, s ktorým v podobnom spojenectve nie sme. No tvrdenie, že Rusko predstavuje nepriateľa Slovenska, je zavádzajúce a nezodpovedné, v kontexte našej geopolitickej situácie znie priam ako vyhrážka.
V podobných vyhláseniach politikov nebadať žiadnu múdrosť, zodpovednosť, vlastný názor utvorený historickou skúsenosťou, s ktorou sme ako krajina svojho času vstupovali do Európskej únie a chceli ju ňou obohatiť. Predstavovali sme si (asi naivne), že budeme v európskom zoskupení múdrou mierou, stelesňujúc pozíciu mosta medzi Západom a Východom, ktorá je nám daná zemepisnou polohou, pôvodom a dejinami, mentalitou, celou podstatou našej existencie (nadnesené slová, ale ako ináč to vyjadriť?)…Tu sa však všetka múdrosť vyparila, ostalo len omieľanie naučených fráz, politici, žiaľ, napospol nedokážu závažné problémy dneška formulovať v zhode s realitou našej krajiny. Ako vidieť, zase je to aj o jazyku, o stave ich slovníka, odrážajúcom stav ich mysle (povestné spojenie jazyka a myslenia). No, mimochodom, je to aj o nás… Smutný poznatok.
O tomto všetkom premýšľam ako matka, stará matka – piatich chlapcov, našich vnukov. Podľa neúprosnej logiky takto „podprahovo“ avizovaného vojnového konfliktu by sa asi mali pomaly chystať, spolu so svojimi rovesníkmi v kruhu krajín NATO, na vražedný boj proti nepriateľovi. Pýtam sa – a kde sú krásne ideály demokracie, humánnosti, mierového spolužitia medzi národmi a krajinami? Kam ich len tí naši politici schovali?