Politickou udalosťou tohto roka bude s najväčšou pravdepodobnosťou referendum o predčasných voľbách. O tom, či sa po petícii následne podarí zozbierať aj viac ako polovicu hlasov oprávnených voličov na to, aby bolo referendum zo zákona platné, už môžeme len špekulovať (bude to veľmi ťažké).
Táto téma však bude bezpochyby politickými aj spoločenskými diskusiami výrazne hýbať. A to je svojím spôsobom problém. Na to, aby sa krajina vo vývoji trochu posunula, potrebujeme prekonať myslenie, že stačí opäť raz niekoho vymeniť a veci budú lepšie.
Demokracia je vždy len určitým ideálom, ku ktorému môžeme mať v praxi ďaleko alebo bližšie. Bez toho, aby sa aspoň časť voličov rozhodovala na základe racionálnej diskusie, môžeme aj na ten ideál zabudnúť. A naše diskusie nebývajú lichotivé.
Falošné recepty
Základným paradoxom je, že občan by mal mať presne opačné vlastnosti ako tie, ku ktorým ho vedie komerčná alebo politická komunikácia. V tej musíte byť úplne jednoznačný a jednorozmerný, hrať sa s jednoduchými nálepkami. Publiku nesmiete dať najavo, že realita je zložitá, nesmie mať pocit, že má o niečom premýšľať. To dráždi.
Ideál demokratického rozhodovania však vyžaduje práve občana, ktorý má schopnosť reflexie. Schopného premýšľať nad kontextom a nad logikou povedaného. Občana, ktorý je aktívny vo vyhľadávaní informácií.
Ak však dnes načúvate bežným politickým diskusiám, aj medzi pomerne vzdelanými ľuďmi, tej reflexie je málo. Naopak, sklamanie z politického vývoja už roky produkuje veľký objem pomýlených návodov, čomu to všetko klásť za vinu.
Zlom sú politici, politické strany a peniaze. „Keby sa politikom znížili platy, hneď by veci naozaj riešili.“ Samozrejme, chýba tam kauzalita – a prečo by potom fungovali lepšie? Mimochodom, tí istí ľudia, ktorí toto hovoria, by sa určite nepotešili, keby to niekto aplikoval na nich. Ale bez ohľadu na (ne)logiku, ide o výrok veľmi populárny.
Realita je pritom taká, že politikov máme v medzinárodnom porovnaní skôr slabšie platených, a už dupľom to platí, bohužiaľ, o štátnych úradníkoch.
Obľúbeným terčom sú spomínané politické strany, ktoré vraj treba zrušiť alebo oslabiť. A tak sa človek dozvie, že strany treba odstrihnúť od štátneho rozpočtu. (Aby boli ešte závislejšie od oligarchov?) Alebo že volebný systém treba zmeniť na taký, aby mal každý okrsok svojho poslanca a tým sa vraj zmenší vplyv strán.
Nie, strany sa nezrušia
Ľuďom totiž kole oči to, že jednotlivec nemôže do parlamentu len tak kandidovať, musí ho nominovať strana. Lenže jednomandátový systém vec nerieši, naopak, moc najsilnejších strán ešte zväčšuje. Hovorí o tom v politológii veľmi známe Duvergerovo pravidlo. Kauzálne mechanizmy sú zložité. Ale predovšetkým ide o to, že len silná strana vie nominovať silných kandidátov v dostatočnom počte okrskov. Tí potom vyhrajú a slabším stranám (ktorých kandidáti prepadli) sa tak „stratia“ hlasy ešte výraznejšie ako v pomernom systéme.
Preto jednomandátový systém takmer všade na svete viedol k systému dvoch dominantných politických strán. A teda k posilneniu straníckosti, nie k oslabeniu.
A zvolených poslancov si strana, samozrejme, zaviaže veľmi ľahko. Ak nebudú poslušní, nedostanú prípadné štátne funkcie alebo peniaze na kampaň za znovuzvolenie.
Ďalším populárnym receptom je možnosť poslanca odvolať počas volebného obdobia. Opäť, chýba logika, prečo by rýchlejšia rotácia zástupcov ľudu mala nejako tlačiť na zlepšovanie kvality ich práce.
Populárne „vysvetlenia“ však bývajú aj širšie. „Politici chcú zlé školstvo, lebo potrebujú hlúpych voličov.“ Tu je smiešna najmä myšlienka, že politici kalkulujú tak ďaleko dopredu. To v skutočnosti ani náhodou.
Trpká pravda: zodpovedný je volič
Ak to trochu zjednodušíme, práve atmosféra nelogických výkrikov viedla k tomu, čo máme v politike dnes. Pretože, čo vlastne až do jeho volebného triumfu robil Igor Matovič? Surfoval na vlne týchto ľudových receptov a konšpirácií. Strany sú zlom? Preto nevytvoril stranu, ale hnutie, bez štruktúr. Zlom sú etablovaní stranícki šéfovia? Preto poslanci predošlého obdobia musia kandidovať z posledných miest kandidátky. A preto sa zvyšok kandidátky skladá z ľudí takmer náhodne nájdených na ulici. Výsledkom je Igor a jeho tragicky nekompetentní poslanci. Zato ľudoví, zvyčajne naozaj „obyčajní“. Politici sú vraj pod malým tlakom? Preto treba zaviesť ich hmotnú zodpovednosť. Síce to nemá v praxi logiku a nikde na svete to nefunguje, ale aj dnes je to populárny „recept“. Lebo je proti politikom.
Strany nie sú zlom, sú normálnym produktom demokratického vývoja, existujú dôvody, prečo sa politický život organizuje cez ne. Politici ako takí nie sú primárnym zlom. Ak už niekto, tak sú ním voliči, ktorí tých politikov neinformovane volia.
Skutočnosť je však taká, že strany nie sú zlom, sú normálnym produktom demokratického vývoja, existujú dôvody, prečo sa politický život organizuje cez ne. Politici ako takí nie sú primárnym zlom. Ak už niekto, tak sú ním voliči, ktorí tých politikov neinformovane volia. A v zlej voľbe im nezabráni ani iný volebný systém, ani zmeny v pravidlách fungovania strán či nominácií kandidátov.
Nemalo by to byť objavné zistenie, ale v atmosfére dnešných bežných politických diskusií takmer je: základom kvalitnej demokracie je kvalitný volič.