Po dosiahnutí spoločného cieľa – európskej integrácie – sa aktivita zoskupenia postupne obmedzila na zdvorilostné stretnutia na najvyššej úrovni a prázdne deklarácie s nemerateľnými ambíciami – aj to len v momentoch, keď sa niektoré z týchto krajín dostanú do konfliktu s Európskou úniou. Možno teda konštatovať, že vzájomná spolupráca krajín závisí v značnej miere od okolností. Pre Slovensko je to však príležitosť zodvihnúť zo zeme tému a spojiť ju s riešeniami.
Veľké ambície – chabé výsledky
Vyšehradská skupina sa začala formovať v turbulentnom čase, v období zásadných zmien v postkomunistickom priestore krajín, ktoré začali dýchať demokraciou. Vo svojej podstate bola ambíciou troch krajín koordinovať svoje kroky na ceste k voľnému trhu, demokracii a formovaniu pluralitnej spoločnosti. Prezident ČSFR Václav Havel spolu s poľským prezidentom Lechom Wałęsom a maďarským premiérom Józsefom Antallom podpísali 15. februára 1991 v severomaďarskom meste Vyšehrad deklaráciu o úzkej spolupráci. K dobrým úmyslom sa neskôr pridalo aj samostatné Slovensko, a tak sa formácia rozšírila na V-4.
Táto deklarácia bola síce vyjadrením snahy o koordináciu a úzku spoluprácu štátov „na ceste európskej integrácie“, ale vývoj ukazuje, že tejto, teraz už prázdnej značke môžeme dať nový, užitočný obsah. Nie vďaka politikom, ale napriek im.
Najvyšší politici pred tridsiatimi rokmi okrem iného deklarovali, že: „Spolupráca je podmienkou spoločenského rozvoja, ktorá v každom z týchto štátov umožní výstavbu všestranne demokratického spoločenského usporiadania.“ Signatári pritom vyjadrili vôľu „usilovať sa o vytváranie nerušených vzťahov medzi občanmi, inštitúciami, cirkvami a spoločenskými organizáciami“. Zároveň vyjadrili vôľu „rozvíjať hospodársku spoluprácu na trhovom princípe, v prospech voľného pohybu kapitálu a pracovných síl, vzájomne vhodný obchod s tovarom a službami, usilovať sa o to, aby boli vytvorené priaznivé podmienky pre priamu spoluprácu medzi podnikmi a pre zahraničné kapitálové investície slúžiace rastu hospodárskej efektivity“. Za pozornosť stojí aj ambícia „prispievať k vzájomne výhodnej spolupráci zainteresovaných územných samospráv a vytváranie subregionálnych kontaktov“.
Ak pred tridsiatimi rokmi bolo hlavnou témou V4 snaha o zvládnutie náročných transformačných procesov a spoločná európska integrácia, tak stále je tu obrovský priestor na to, ako naplniť užitočným a „spoločným“ obsahom mnohé nadčasové vízie. Hlavne s prihliadnutím na prihraničie a nesústredením sa na budovanie „štruktúry v štruktúre“.
Skrytý potenciál
Naším špecifikom je, že takmer polovica obyvateľov Slovenska žije v prihraničí, pričom až 36 zo 79 okresov má kontakt so samosprávami v susedných štátoch. Keď sa na tieto fakty lepšie pozrieme, je zrejmé, že samosprávy rovnako vzdialené od krajských miest a hlavných miest spája rovnaká túžba – zlepšovať kvalitu života, namiesto živorenia. Minimálne jazykové bariéry aj kultúrna blízkosť ešte znásobujú tento potenciál.
Európska cezhraničná susedská politika je pre Slovensko mimoriadne dôležitá téma. Na základe aplikačnej praxe musíme konštatovať, že najväčším problémom už nie je neochota či nedôvera na úrovni miestnych lídrov, ale absentujúca finančná a technická podpora, na ktorú takmer vôbec nereagujú centrálne vlády, ale reaguje európska vláda. Akoby stále nechápali význam veľkých vecí v komunitnom prostredí. Na škodu regiónov a ich obyvateľov.
Napokon, Združenie miest a obcí Slovenska pred dvoma rokmi mapovalo tento stav z hľadiska eurofondov. Respondenti zaradení do prieskumu okrem iného odpovedali na otázku: „Spolupracuje vaša obec/mesto s inou obcou/mestom v niektorom zo susedných štátov v rámci prihraničnej spolupráce?“ Kladne odpovedalo 49,5 % respondentov. So samosprávami v Českej republike pravidelne spolupracuje 41,2 % našich prihraničných samospráv a ďalších 29,4 % udržiava sporadickú spoluprácu. V prípade Poľskej republiky je intenzívna spolupráca na úrovni 36,5 % samospráv a sporadická na úrovni 34,1 % prihraničných miest a obcí. Pravidelná spolupráca so samosprávami v Maďarskej republike je na úrovni 42,4 % a sporadická predstavuje 23,7 %. S ukrajinskými mestami a obcami pravidelne spolupracuje 12,3 % a sporadicky 10,5 % našich prihraničných samospráv. A v prípade Rakúska je tento pomer 4,1 % k 10,2%.
Najväčšia spolupráca je v oblasti kultúry a športu. Starostovia a primátori v prihraničných samosprávach v prieskume konštatovali, že sa tiež orientujú na výmenu skúseností.
Čo sa týka financovania týchto aktivít, najväčšia podpora pre samosprávy, na úrovni 41,8 %, pochádza z eurofondov. Potom dominujú vlastné zdroje, ktoré sú na úrovni 34,5 %. Kombinácia vlastných zdrojov a finančných prostriedkov partnerskej samosprávy dosiahla podiel 23,6 %.
Dôležité je poukázať aj na oblasť cestovného ruchu. Najväčšiu klientelu v našich mestách a obciach termálneho charakteru tvorí práve klientela zo susedných krajín.
Čo ďalej?
Spoločné investície, vzájomná inšpirácia, výmena skúseností, koordinovaný rozvoj v prihraničí a mnohé ďalšie činnosti dávajú užitočný obsah samosprávam, ktoré sa nachádzajú na periférii. Vďaka tomu sa dostávajú do popredia na úrovni cezhraničných regiónov. Spájajú sily na to, aby zvýšili kvalitu života. Implementujú princípy sociálnej zodpovednosti. Do svojich rozhodnutí prinášajú riešenia už osvedčené u „susedov“. Aplikujú pritom aj prvky benchmarkingu ako metódu porovnávania spojenú s rozvojom a rastom v prospech zdokonaľovania systémov.
Európska cezhraničná susedská politika je pre Slovensko mimoriadne dôležitá téma pre ďalšie obdobie. Na základe aplikačnej praxe musíme konštatovať, že najväčším problémom už nie je neochota či nedôvera na úrovni miestnych lídrov, ale absentujúca finančná a technická podpora, na ktorú takmer vôbec nereagujú centrálne vlády, ale reaguje európska vláda. Akoby stále nechápali význam veľkých vecí v komunitnom prostredí. Na škodu regiónov a ich obyvateľov.
Európska téma pre regionálne riešenia
V polovici decembra sa uskutočnilo plenárne rokovanie Európskeho výboru regiónov, ktorý je hlasom európskych miest, obcí a regiónov v Bruseli. Sprievodný dokument k tomuto rokovaniu okrem iného konštatoval: „V súčasnej kríze spôsobenej pandémiou COVID-19 je nevyhnutné poskytnúť nový operačný impulz pre regionálnu a subregionálnu spoluprácu s cieľom posilniť odolnosť, a to aj podporou konkrétnych projektov na riešenie naliehavých potrieb miestnych komunít“. Inými slovami, v čase globálnej krízy nemôžeme stáť a čakať. Je potrebné sa rozhýbať tam, kde je to mimoriadne dôležité, naliehavé, ale aj nevyhnutné. A to sú práve regióny v prihraničí, ktoré preukazujú svoju životaschopnosť aj opodstatnenosť. Hoci v agende politiky V4 nikdy neboli kľúčovou témou a občas iba stáli v ich tieni.
Potenciál tohto neformálneho zoskupenia a agenda cezhraničnej spolupráce vytvárajú nielen priestor pre vnútornú, ale aj vonkajšiu spoluprácu v zmysle podpory, pochopenia a viditeľnosti opatrení EÚ v zahraničí na miestnej úrovni – opatrení týkajúcich sa rozširovania EÚ, európskej susedskej politiky a rozvojovej spolupráce.
Doba nás núti hľadať nové príležitosti a V4 sa pre regióny ukazuje ako mimoriadne atraktívna cesta ďalšieho rozvoja. Formulovanie jej nového obsahu postaveného na užitočnom udržateľnom rozvoji môže byť najlepšia infúzia spolku, ktorý je dlhodobo v kŕči, lebo sa nechal dlhodobo politicky kanibalizovať.